Archívy články - Pozitívne rozprávky https://pozitivnerozpravky.sk/category/clanky/ robíme detský svet krajším Fri, 22 Aug 2025 10:54:00 +0000 sk-SK hourly 1 https://wordpress.org/?v=6.9 Pozitívne myslenie u detí: Ako ho rozvíjať už v predškolskom veku? https://pozitivnerozpravky.sk/pozitivne-myslenie-u-deti/ Sat, 07 Jun 2025 21:15:27 +0000 https://pozitivnerozpravky.sk/?p=5400 Pozitívne myslenie u detí: Ako ho rozvíjať už v predškolskom veku   Poznáte ten moment, keď si vaše dieťa buchne kolienko, rozplače sa, a vy sa snažíte situáciu odľahčiť slovami: „Neboj sa, to sa stáva. A pozri, aký si statočný, že si to zvládol!” Práve v týchto drobných chvíľach, medzi hračkami a rozliatym čajom, vzniká niečo veľké – pozitívne myslenie. Ako mamy máme neuveriteľnú moc, každý deň môžeme ovplyvniť, ako sa naše deti budú pozerať na svet. Nie ružovými okuliarmi, ale s dôverou, že výzvy zvládnu a z každej chyby sa dá niečo naučiť. Ako chápať pozitívne myslenie, keď sa bavíme o malých deťoch? Nejde o to, aby sa deti neustále usmievali a tvárili, že všetko je v poriadku. Pozitívne myslenie je skôr vnútorný postoj, schopnosť povedať si: „Je to ťažké, ale skúsim to,” alebo „Toto sa mi nepodarilo, ale nevadí, nabudúce to pôjde lepšie.” Predstavte si napríklad, že váš malý staviteľ sa snaží postaviť vežu z kociek, no stále padá. Namiesto toho, aby sa hneď vzdal, skúsi to znova. A znova. A vy ho pri tom povzbudzujete a oceňujete jeho snahu. Práve vtedy sa učí byť odolný, trpezlivý a pozitívny. Čo hovoria psychológovia a čo si z toho môžeme odniesť ako mamy? Psychológ Martin Seligman, ktorého možno poznáte ako zakladateľa pozitívnej psychológie, zistil, že optimistické deti lepšie zvládajú stres, sú spokojnejšie a šikovnejšie v učení. Ďalšie výskumy ukazujú, že pozitívny prístup má vplyv aj na mozog, konkrétne na jeho schopnosť regulovať emócie a riešiť problémy. A čo je najdôležitejšie? Tento prístup sa dá učiť – ideálne už v ranom detstve. Ako môžete podporiť pozitívne myslenie vašich detí? Buďte pozitívnym vzorom Každé dieťa je ako malý detektív. Sleduje svojich rodičov… Keď vy poviete „Skúsim to zvládnuť,” namiesto „To nedám,” učíte ich, že aj vy niekedy bojujete – ale nevzdávate sa. Oceňujte snahu, nielen výsledok Keď váš malý umelec namaľuje fialového slona, nesúďte farbu. Pochváľte ho za to, že to nevzdal, že skúšal a mal nápad. Takto budujete tzv. mentalitu rastu – deti sa neboja robiť chyby, lebo vedia, že práve z nich sa učia. Pomáhajte im pomenovať úspechy Skúste si večer sadnúť a opýtať sa: „Na čo si dnes hrdý?” Alebo mu pripomeňte: „Všimla som si, že si dnes pomohol bračekovi, aj keď si sa mohol hrať sám. To bolo veľmi pekné.” Vyberajte deťom pozitívne rozprávky Deti si z príbehov neberú len zábavu. Učia sa z nich, ako funguje svet, čo je správne a čo nie, ako riešiť problémy, aj ako sa správať k iným. Ak v rozprávkach prevláda násilie, výsmech alebo strach, dieťa to môže vnímať ako „normálne“. Naopak, pozitívne príbehy ho učia empatii, dôvere, odvahe a radosti. Preto má zmysel vyberať rozprávky, ktoré sú nielen pekne spracované, ale nesú aj hodnoty, ktoré chceme v deťoch podporiť. Rozprávka nie je „len rozprávka“ – je to semienko, ktoré v detskej duši rastie. Tipy na pozitívne rozprávky pre malých hrdinov Červená čiapočka trochu inak: Nie ako dievčatko, čo sa bojí vlka, ale ako odvážna prieskumníčka, ktorá v lese stretne nové výzvy a učí sa veriť si. Popoluška s odvahou: Nie pasívne čakanie na princa, ale jej vlastné rozhodnutie zmeniť svoj život – sama, krok za krokom. Mama mamám Byť mamou malého predškoláka je niekedy ako byť koučkou, psychologičkou, kuchárkou aj kúzelníčkou zároveň. Ale nemusíte byť dokonalá. Stačí, ak ste vedomá a láskavá. Každý povzbudivý pohľad, každé “skús to znova”, každé objatie, je tréningom pozitívneho myslenia. A keď príde deň, keď vaše dieťa povie: „To nevadí, skúsim to znova,” budete vedieť, že to všetko stálo za to. ❤️

Článok Pozitívne myslenie u detí: Ako ho rozvíjať už v predškolskom veku? je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Pozitívne myslenie u detí: Ako ho rozvíjať už v predškolskom veku

 

Poznáte ten moment, keď si vaše dieťa buchne kolienko, rozplače sa, a vy sa snažíte situáciu odľahčiť slovami: „Neboj sa, to sa stáva. A pozri, aký si statočný, že si to zvládol!” Práve v týchto drobných chvíľach, medzi hračkami a rozliatym čajom, vzniká niečo veľké – pozitívne myslenie.

(viac…)

Článok Pozitívne myslenie u detí: Ako ho rozvíjať už v predškolskom veku? je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Akú rozprávku si vyžiadal môj 5-ročný syn? https://pozitivnerozpravky.sk/aku-rozpravku-si-vyziadal-moj-5-rocny-syn/ Wed, 05 Jun 2024 21:26:29 +0000 https://pozitivnerozpravky.sk/?p=3306 Je bežný deň, z práce idem po malého Peťka do školky, na preliezky, zmrzlinu a potom domov. Večer sa spolu rozprávame, ako sa mal v škôlke, čo sa mu cez deň najviac páčilo a čo by rád zmenil. Len na upresnenie, Peťko je úžasné živé dieťa, občas až príliž temperamentné, a niekedy vystrkuje rožky na svojich spolužiakov. Preto sa o tom často bavíme, ako mohol na určité zápletky zareagovať inak a pod. No je to o neustálom rozprávaní a pripomínaní… Potom som šla variť večeru, kým sa malý začal hrať v izbe. Po nejakej chvíly prišiel za mnou a hovorí: “Vieš mami, je ťažké byť v škôlke dobrý. Mohla by si napísať pozitívnu rozprávku o tom, ako byť v škôlke dobrý, ako sa nebiť?” Prvé čo ma napadlo bolo, ako 5-ročné dieťa môže takto uvažovať….no vzápätí som sa jeho požiadavky chytili a začala sa pýtať, či aj vie, aký to má byť príbeh. A Peťko stručne a suveréjne odpovedal:” Raz sa jeden chlapček začne biť, potom ho druhý chlapček bude biť, on bude smutný, ospravedlní sa mu, že ho to mrzí lebo ho má rád. A ponaučenie: Keď sa začneš s niekym biť on ti to nakoniec vráti. Koniec.” Presne takto to zhrnul :o) Potom so sa ho spýtala: ” Ako by to malo byť, čo by mal chlapček v rozprávke urobiť, aby neudrel kamaráta, keď sa nahnevá? A Peťko odpovedal: “Keď ho niekto nahnevá, pojde od neho radšej preč.” Potom sme sa rozprávali o situácii, ktorú prežil v škôlke a ako by to mohlo byť inak. Nakoniec to Peťko zhrnul takto: “Keď ma niekto nahnevá a ja ho potom udriem, chvílu som spokojný no potom mám zvyšok dňa škaredý, lebo sa učitelka aj mamina na mňa hnevá. Keď ma ale niekto nahnevá a ja od neho radšej odídem, tak budem síce chvílu nahnevaný, no potom ma to prejde a zvyšok dňa budem mať pekný, lebo ma to nebude neskôr mrzieť a nikto iný sa na mňa nebude hnevať, ako mamina či učiteľka.”

Článok Akú rozprávku si vyžiadal môj 5-ročný syn? je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Je bežný deň, z práce idem po malého Peťka do školky, na preliezky, zmrzlinu a potom domov. Večer sa spolu rozprávame, ako sa mal v škôlke, čo sa mu cez deň najviac páčilo a čo by rád zmenil. Len na upresnenie, Peťko je úžasné živé dieťa, občas až príliž temperamentné, a niekedy vystrkuje rožky na svojich spolužiakov. Preto sa o tom často bavíme, ako mohol na určité zápletky zareagovať inak a pod. No je to o neustálom rozprávaní a pripomínaní… Potom som šla variť večeru, kým sa malý začal hrať v izbe. Po nejakej chvíly prišiel za mnou a hovorí: “Vieš mami, je ťažké byť v škôlke dobrý. Mohla by si napísať pozitívnu rozprávku o tom, ako byť v škôlke dobrý, ako sa nebiť?” Prvé čo ma napadlo bolo, ako 5-ročné dieťa môže takto uvažovať….no vzápätí som sa jeho požiadavky chytili a začala sa pýtať, či aj vie, aký to má byť príbeh. A Peťko stručne a suveréjne odpovedal:” Raz sa jeden chlapček začne biť, potom ho druhý chlapček bude biť, on bude smutný, ospravedlní sa mu, že ho to mrzí lebo ho má rád. A ponaučenie: Keď sa začneš s niekym biť on ti to nakoniec vráti. Koniec.” Presne takto to zhrnul :o) Potom so sa ho spýtala: ” Ako by to malo byť, čo by mal chlapček v rozprávke urobiť, aby neudrel kamaráta, keď sa nahnevá? A Peťko odpovedal: “Keď ho niekto nahnevá, pojde od neho radšej preč.” Potom sme sa rozprávali o situácii, ktorú prežil v škôlke a ako by to mohlo byť inak. Nakoniec to Peťko zhrnul takto: “Keď ma niekto nahnevá a ja ho potom udriem, chvílu som spokojný no potom mám zvyšok dňa škaredý, lebo sa učitelka aj mamina na mňa hnevá. Keď ma ale niekto nahnevá a ja od neho radšej odídem, tak budem síce chvílu nahnevaný, no potom ma to prejde a zvyšok dňa budem mať pekný, lebo ma to nebude neskôr mrzieť a nikto iný sa na mňa nebude hnevať, ako mamina či učiteľka.”

Článok Akú rozprávku si vyžiadal môj 5-ročný syn? je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Klasické verzus Pozitívne: O Červenej Čiapočke https://pozitivnerozpravky.sk/klasicke-verzus-pozitivne-o-cervenej-ciapocke/ Wed, 05 Jun 2024 21:24:56 +0000 https://pozitivnerozpravky.sk/?p=3301 Impulz pre vznik Pozitívnych rozprávok sa dá ľahko vyčítať z deja príbehov rozprávkových hrdinov, ktorí nás sprevádzajú už od útleho detstva až po starobu. O náš prvý kontakt sa starali naši rodičia a starí rodičia, keď sme si vyprosili rozprávku na dobrú noc. To isté robia naše deti, ktoré chcú pred spaním počuť nejaký zaujímavý príbeh a to isté si od nás vypýtajú aj vnúčence, ktorým nebudem vedieť odolať zase my. Čítame tie staré klasické príbehy bez toho, aby sme sa spýtali či sú tie príbehy vhodné pre naše deti. Náš seriál vám celkom iste dá odpoveď. V predchádzajúcom článku ste sa mohli dočítať o rozdieloch medzi klasickými verziami rozprávok, a tými pozitívnymi od Michaely Pribilincovej. Prvá časť seriálu je k dispozícii tu: http://www.pozitivnerozpravky.sk/klasicke-vs-pozitivne-1cast/. Dnes na tému: O Červenej Čiapočke Rozprávka o dievčinke v červenom plášti, Červenej Čiapočke, ktorá ide pozrieť chorú starú mamu, je známa vari na celom svete. Na našom malom Slovensku ju pozná takmer každé malé dieťa. Počúva ju od rodičov, ale i v škôlke či v škole. Často je používaná ako dosť desivý príklad, prečo sa nerozprávať s cudzími ľuďmi či prečo sa oplatí poslúchať rodičov. Avšak práve rodičia sa sťažujú na to, že dej rozprávky je dosť brutálny a deťom namiesto poučenia naháňa iba nočné mory. Poďte sa pozrieť, v čom je pozitívna verzia rozprávky o Červenej Čiapočke Michaely Pribilincovej iná. Prvý rozpor medzi klasickou a pozitívnou verziou rozprávky možno nájsť už na jej samom začiatku. Červená čiapočka, podľa ktorej dievčatko dostalo svoju prezývku, sa v klasickom príbehu prezentuje ako dar od starej mamy. Dozvedáme sa tiež, že jej darček tak pristal, až sa postaral o samotnú prezývku. Pozitívna verzia však históriu tejto prezývky riešiť nepotrebuje. Tu je známe len to, že dievčatko rado nosilo Červenú čiapočku, a preto bolo Červenou Čiapočkou. Logické vysvetlenie logickej situácie. To, že klasická verzia sa s motívom Červenej Čiapočky viac hrá, len odkazuje na obvinenia zo sexuálnej motivácie rozprávky. Červená Čiapočka má odniesť košík s jedlom starej mame, ktorá je chorá, teda len v klasickej verzii. V tej pozitívnej sa žiadna choroba, ktorá by mala v dieťati zbytočne vyvolať negatívne pocity hneď na začiatku, nevyskytuje. Nevyskytuje sa tu ani rázna dikcia, aby si dievčatko dávalo pozor, ktorá je v klasickej rozprávke jedným z kľúčových momentov deja. Mohli by sme vyčítať nezodpovednosť matky, ktorá si nevie napomenúť ani vlastné dieťa, no to by sme museli zabudnúť na dôveru matky voči dieťaťu, ktorú Pozitívne rozprávky vyzdvihujú. Len si spomeňte, aký má vo výchove účinok zakázané ovocie a aký obyčajná dôvera v schopnosť dieťaťa rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé. Presne dôvera v schopnosť Čiapočky rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé, sa prejaví aj v prvom stretnutí s vlkom. Také obľúbené zakázané ovocie zaúraduje aj tu famózne. Aj napriek prísnemu príkazu nikde sa nezastavovať, sa Čiapočka dáva do reči s vlkom, o ktorom vraj ani nevie, že je zlý a ten z nej vytiahne aj to, čo nemá. Práve tu sa zrodí vražedný plán a Čiapočkina naivita mu v tom len a len pomáha. Avšak Pozitívna Čiapočka je na tomto mieste úplne iná. Vlka sa najprv zľakne a on ju musí presviedčať, že sa ho báť nemusí. No múdrejší a skromnejší je aj samotný vĺčik. Keď sa prizná, že je hladný, akoby ani nečakal, že mu ponúkne košík plný dobrôt. No stalo sa a hladný vlk nepozná miery. Nečudo, že Červená Čiapočka je potom nútená hľadať úplne iné riešenie a to je šanca naučiť sa niečo nové. Ich prvé stretnutie samozrejme predurčuje druhé, v chalúpke u starej mamy. Kým v klasickej rozprávke dôjde k tragédii a vlk svoj desivý plán aj uskutoční, čo sa mu napokon stane osudným, pozitívneho vĺčka do chalúpky privedie zlé svedomie, ktoré ho aj spolu s jedlom čo zožral, ťaží. Starej mame ho príde ľúto a ako dobrá bytosť s dobrým srdcom mu pomôže. A to len dokazuje, že vĺčik, hoci urobil čo nemal, má predsa len dobré srdce, predsa mu pomáha aj stará mama. A ako dopadne vlk na konci rozprávky? Tak, ako to v rozprávkach už býva, i tu sa zlo trestá a dobro odmieňa. Oko za oko, zub za zub – neplatí iba v klasickej verzií, kde sa o trest postará paradoxne dobrý ujo horár a brutálneho vlka aj dosť brutálne zneškodní. Len pripomínam, že mu rozpára brucho, z ktorého vylezie stará mama i s Čiapočkou, no brucho mu naplní kameňmi, aby keď sa pôjde napiť, sám spadol do jazera a utopil sa. Možno si teraz poviete, že tak mu treba, zlo musí byť potrestané v každom prípade… Ale čo ak ten vlk bol naozaj len veľmi hladný, no na iné riešenie neprišiel a preto konal tak, ako konal? Celkom inak dopadne oko za oko, zub za zub u vĺčika z Pozitívnej rozprávky. Aj tento konal dosť nešťastne, keď všetko zjedol, no oľutoval to. Trestom je mu zlé svedomie. Nepotrebuje ani dobrého uja horára, aby prišiel na to, že bol pažravý. Či už za to si nezaslúži odmenu? Tú dostáva v podobe láskavej starostlivosti starej mamy a Čiapočka ho k tomu ešte naučí aj fintu, ktorú sa naučila len vďaka jeho pažravosti. Tajomné posolstvo Červenej Čiapočky, choroba starej mamy, ostrá dikcia matky, naivita dievčatka, brutalita, vlk, a nakoniec jeho desivý záver – toto všetko by malo stimulovať naše deti k poslušnosti a vystríhať ich pred nebezpečenstvom. Problém je v tom, že rozprávka miestami až naháňa strach. Jej pozitívna verzia z balíka Pozitívnych rozprávok je však iná. Namiesto strachu deťom dáva možnosť spoznať vlka a spolu s ním a Čiapočkou sa naučiť úžasné veci. Zamyslite sa nad tým, keď nabudúce budete čítať – A prečo máš také veľké ústa? – ktorá verzia je pre vášho drobca vhodnejšia. Či tá klasická s brutalitou a desom, alebo pozitívna, kde problém znamená príležitosť naučiť sa niečo nové. Nabudúce sa môžete tešiť na Medovníkovú chalúpku a jej tajomstvá. V čom je pozitívna starenka iná ako zlá Ježibaba?

Článok Klasické verzus Pozitívne: O Červenej Čiapočke je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Impulz pre vznik Pozitívnych rozprávok sa dá ľahko vyčítať z deja príbehov rozprávkových hrdinov, ktorí nás sprevádzajú už od útleho detstva až po starobu. O náš prvý kontakt sa starali naši rodičia a starí rodičia, keď sme si vyprosili rozprávku na dobrú noc. To isté robia naše deti, ktoré chcú pred spaním počuť nejaký zaujímavý príbeh a to isté si od nás vypýtajú aj vnúčence, ktorým nebudem vedieť odolať zase my. Čítame tie staré klasické príbehy bez toho, aby sme sa spýtali či sú tie príbehy vhodné pre naše deti. Náš seriál vám celkom iste dá odpoveď.

V predchádzajúcom článku ste sa mohli dočítať o rozdieloch medzi klasickými verziami rozprávok, a tými pozitívnymi od Michaely Pribilincovej.

Prvá časť seriálu je k dispozícii tu: http://www.pozitivnerozpravky.sk/klasicke-vs-pozitivne-1cast/.

Dnes na tému: O Červenej Čiapočke

Rozprávka o dievčinke v červenom plášti, Červenej Čiapočke, ktorá ide pozrieť chorú starú mamu, je známa vari na celom svete. Na našom malom Slovensku ju pozná takmer každé malé dieťa. Počúva ju od rodičov, ale i v škôlke či v škole. Často je používaná ako dosť desivý príklad, prečo sa nerozprávať s cudzími ľuďmi či prečo sa oplatí poslúchať rodičov. Avšak práve rodičia sa sťažujú na to, že dej rozprávky je dosť brutálny a deťom namiesto poučenia naháňa iba nočné mory. Poďte sa pozrieť, v čom je pozitívna verzia rozprávky o Červenej Čiapočke Michaely Pribilincovej iná.

Prvý rozpor medzi klasickou a pozitívnou verziou rozprávky možno nájsť už na jej samom začiatku. Červená čiapočka, podľa ktorej dievčatko dostalo svoju prezývku, sa v klasickom príbehu prezentuje ako dar od starej mamy. Dozvedáme sa tiež, že jej darček tak pristal, až sa postaral o samotnú prezývku. Pozitívna verzia však históriu tejto prezývky riešiť nepotrebuje. Tu je známe len to, že dievčatko rado nosilo Červenú čiapočku, a preto bolo Červenou Čiapočkou. Logické vysvetlenie logickej situácie. To, že klasická verzia sa s motívom Červenej Čiapočky viac hrá, len odkazuje na obvinenia zo sexuálnej motivácie rozprávky.

Červená Čiapočka má odniesť košík s jedlom starej mame, ktorá je chorá, teda len v klasickej verzii. V tej pozitívnej sa žiadna choroba, ktorá by mala v dieťati zbytočne vyvolať negatívne pocity hneď na začiatku, nevyskytuje. Nevyskytuje sa tu ani rázna dikcia, aby si dievčatko dávalo pozor, ktorá je v klasickej rozprávke jedným z kľúčových momentov deja. Mohli by sme vyčítať nezodpovednosť matky, ktorá si nevie napomenúť ani vlastné dieťa, no to by sme museli zabudnúť na dôveru matky voči dieťaťu, ktorú Pozitívne rozprávky vyzdvihujú. Len si spomeňte, aký má vo výchove účinok zakázané ovocie a aký obyčajná dôvera v schopnosť dieťaťa rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé.

Presne dôvera v schopnosť Čiapočky rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé, sa prejaví aj v prvom stretnutí s vlkom. Také obľúbené zakázané ovocie zaúraduje aj tu famózne. Aj napriek prísnemu príkazu nikde sa nezastavovať, sa Čiapočka dáva do reči s vlkom, o ktorom vraj ani nevie, že je zlý a ten z nej vytiahne aj to, čo nemá. Práve tu sa zrodí vražedný plán a Čiapočkina naivita mu v tom len a len pomáha. Avšak Pozitívna Čiapočka je na tomto mieste úplne iná. Vlka sa najprv zľakne a on ju musí presviedčať, že sa ho báť nemusí. No múdrejší a skromnejší je aj samotný vĺčik. Keď sa prizná, že je hladný, akoby ani nečakal, že mu ponúkne košík plný dobrôt. No stalo sa a hladný vlk nepozná miery. Nečudo, že Červená Čiapočka je potom nútená hľadať úplne iné riešenie a to je šanca naučiť sa niečo nové.

Ich prvé stretnutie samozrejme predurčuje druhé, v chalúpke u starej mamy. Kým v klasickej rozprávke dôjde k tragédii a vlk svoj desivý plán aj uskutoční, čo sa mu napokon stane osudným, pozitívneho vĺčka do chalúpky privedie zlé svedomie, ktoré ho aj spolu s jedlom čo zožral, ťaží. Starej mame ho príde ľúto a ako dobrá bytosť s dobrým srdcom mu pomôže. A to len dokazuje, že vĺčik, hoci urobil čo nemal, má predsa len dobré srdce, predsa mu pomáha aj stará mama.

A ako dopadne vlk na konci rozprávky? Tak, ako to v rozprávkach už býva, i tu sa zlo trestá a dobro odmieňa. Oko za oko, zub za zub – neplatí iba v klasickej verzií, kde sa o trest postará paradoxne dobrý ujo horár a brutálneho vlka aj dosť brutálne zneškodní. Len pripomínam, že mu rozpára brucho, z ktorého vylezie stará mama i s Čiapočkou, no brucho mu naplní kameňmi, aby keď sa pôjde napiť, sám spadol do jazera a utopil sa. Možno si teraz poviete, že tak mu treba, zlo musí byť potrestané v každom prípade… Ale čo ak ten vlk bol naozaj len veľmi hladný, no na iné riešenie neprišiel a preto konal tak, ako konal?

Celkom inak dopadne oko za oko, zub za zub u vĺčika z Pozitívnej rozprávky. Aj tento konal dosť nešťastne, keď všetko zjedol, no oľutoval to. Trestom je mu zlé svedomie. Nepotrebuje ani dobrého uja horára, aby prišiel na to, že bol pažravý. Či už za to si nezaslúži odmenu? Tú dostáva v podobe láskavej starostlivosti starej mamy a Čiapočka ho k tomu ešte naučí aj fintu, ktorú sa naučila len vďaka jeho pažravosti.

Tajomné posolstvo Červenej Čiapočky, choroba starej mamy, ostrá dikcia matky, naivita dievčatka, brutalita, vlk, a nakoniec jeho desivý záver – toto všetko by malo stimulovať naše deti k poslušnosti a vystríhať ich pred nebezpečenstvom. Problém je v tom, že rozprávka miestami až naháňa strach. Jej pozitívna verzia z balíka Pozitívnych rozprávok je však iná. Namiesto strachu deťom dáva možnosť spoznať vlka a spolu s ním a Čiapočkou sa naučiť úžasné veci. Zamyslite sa nad tým, keď nabudúce budete čítať – A prečo máš také veľké ústa? – ktorá verzia je pre vášho drobca vhodnejšia. Či tá klasická s brutalitou a desom, alebo pozitívna, kde problém znamená príležitosť naučiť sa niečo nové.

Nabudúce sa môžete tešiť na Medovníkovú chalúpku a jej tajomstvá. V čom je pozitívna starenka iná ako zlá Ježibaba?

Článok Klasické verzus Pozitívne: O Červenej Čiapočke je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Klasické verzus Pozitívne: O Medovníkovej chalúpke https://pozitivnerozpravky.sk/klasicke-verzus-pozitivne-o-medovnikovej-chalupke/ Wed, 05 Jun 2024 21:23:27 +0000 https://pozitivnerozpravky.sk/?p=3296 Impulz pre vznik Pozitívnych rozprávok sa dá ľahko vyčítať z deja príbehov rozprávkových hrdinov, ktorí nás sprevádzajú už od útleho detstva až po starobu. O náš prvý kontakt sa starali naši rodičia a starí rodičia, keď sme si vyprosili rozprávku na dobrú noc. To isté robia naše deti, ktoré chcú pred spaním počuť nejaký zaujímavý príbeh a to isté si od nás vypýtajú aj vnúčence, ktorým nebudem vedieť odolať zase my. Čítame tie staré klasické príbehy bez toho, aby sme sa spýtali, či sú tie príbehy vhodné pre naše deti. Náš seriál, Klasické verzus Pozitívne, vám celkom iste dá odpoveď. V predchádzajúcom článku ste sa mohli dočítať o tom, prečo sa Červená Čiapočka Michaely Pribilincovej vlka nemusela báť. Predchádzajúca časť seriálu je k dispozícii tu: http://www.pozitivnerozpravky.sk/klasicke-vs-pozitivne-2cast/. Dnes na tému: O Medovníkovej chalúpke Medovníková či Perníková chalúpka, Medovníkový či Perníkový domček alebo jednoducho Janko a Marienka – tak pod týmito názvami poznáme ďalší svetoznámy rozprávkový príbeh. Jeho hrdinami sú braček so sestričkou, o ktorých je známe, že sa majú veľmi radi. Mohlo by sa teda zdať, že popularita rozprávky, ako aj jej didaktický zámer spočíva hlavne v láske dvoch súrodencov, ktorá sa dáva za vzor všetkým súrodencom tohto sveta. No ako dobre vieme, nie je tomu tak a samotná rozprávka má oveľa desivejší charakter. V čom je teda pozitívna verzia Michaely Pribilincovej, doktorky psychológie, iná? Všimnime si už samotný začiatok rozprávky, kde sa rozhoduje, že deti majú ísť do lesa. Tá najdesivejšia verzia hovorí o tom, že deti do lesa v období hladomoru bez štipku ľútosti vyhnala macocha. Avšak oveľa častejšie sa stretávame s postavou starostlivej mamičky, ktorá svoje deti pustí na jahody len po dlhom prosíkaní. Ako prvoradé tu vyznieva varovanie, aby sa neopovážili ísť hlboko do lesa. Presne to isté Jankovi a Marienke prízvukujú rodičia, avšak dodávajú, že ich treba nechať samých spoznávať svet, čo je celkom iste odkaz aj pre rodičov, aby sa svoje deti nebáli viesť k väčšej samostatnosti. Pokiaľ si dobre spomínate na klasickú verziu Medovníkovej chalúpky, iste viete, že o zlej ježibabe nik ani nechyroval a teda nik ani len netušil, aké nebezpečenstvo hrozí deťúrencom hlboko v lese. Zdá sa, že i keď vo viacerých verziách je naznačené, že zlá striga zjedla už viac detí, nikomu jej obete nechýbali a ani nikto po záhade zmiznutia detí nepátral. Naopak, v pozitívnej verzií je divná starena z medovníkovej chalúpky témou číslo jeden. Hovoria o nej deti, ktoré s ňou mali dočinenia i rodičia, ktorí sa svoje deti boja púšťať do lesa zo strachu, že im môže ublížiť. Chýr o nej nie je veľmi lichotivý, a tak Janka s Marienkou na jahody pustia len tak tak, čo je dôkazom aký vplyv môže mať obyčajná klebeta na ľudskú psychiku. A teraz, mám na vás jednu otázku: zamysleli ste sa už nad reakciou ježibaby, keď deti prichytí odjedať zo svojho domčeka? Za zmienku stojí citovať túto situáciu: „Á, vitajte, detičky!“ povie im sladko. „Už vás dlho počúvam, dlho tu čakám. No, poďte dnu!“ Neviem ako pre vás, no pre mňa by bola prinajmenšom neprirodzená. Keby mne niekto zničil moje obydlie, asi ho aspoň mierne napomeniem, aby mu bolo jasné, že sa nezachoval pekne a v budúcnosti sa toho vyvaroval. Presne tak koná aj starenka z pozitívnej verzie rozprávky a všetkých nás svojím konaním učí, ako sa zachovať, keď deti občas robia neplechu. Verte, mierne a hlavne primerané napomenutie, nikdy nemôže byť na škodu. Inak v tomto bode sa začína prejavovať ten najvýraznejší rozpor medzi klasickou a pozitívnou podobou Medovníkovej chalúpky. No a čo sa dialo vo vysnívanom domčeku každého maškrtníka? Všetci dobre vieme, ako v klasickej verzii dopadli Janko a Marienka, len čo prekročili prah sladkého domčeka. Sladké reči večera vystriedala až priveľmi krutá realita rána. Janko putuje do chlieva, kde sa má vykŕmiť, Marienka je nútená slúžiť zlej ježibabe a vykonávať všetky domáce roboty. V pozitívnej verzii je to však úplne naopak. Starenka bračeka so sestričkou pozve nakoniec dnu, no oboch opantá strach z jej správania, ale i strach z chýru, ktorý sa o nej šíri. Je preto len pochopiteľné, že sa obaja boja, že neskončia dobre. Rozhodnú sa odísť, no ona ich zastaví. Až vtedy obaja pochopia, že aj ona sa bojí, no toho čo by sa im mohlo cestou domov prihodiť. A tak sa zo stareny poznačenej zlým chýrom raz dva vykľuje dobrá, láskavá, no poriadne osamelá starenka. Nie je ťažké zhodnúť sa, že hlavným motívom rozprávky o Medovníkovej chalúpke je strach, čo je pochopiteľné, vzhľadom na didaktický zámer vystríhať deti pred všadeprítomným nebezpečenstvom. Klasická verzia je strachom nabitá od začiatku do konca. Operuje s ním mamička, no dôvod prečo mu deti vystavuje neudáva. Je tu strach z čohosi neznámeho, keď deti o svojom nepriateľovi ani len netušia, ktorý na okamih falošne zmierňuje ježibaba, aby potom na strach súrodencov uderila plnou silou. Strach je prítomný aj v pozitívnej verzii, avšak tak, aby sa s ním dieťa naučilo pracovať čo možno najlepšie a to nejde, ak nepozná, z čoho ten strach pramení. Spoznáva jeho dôvod a nielen to. Spoznáva dôvod toho nešťastného chýru, ako aj dôvod konania samotnej starenky, čo mu celkom iste pomôže aj ten najväčší strach prekonať. Lebo ako hovorí naša starenka, bojíme sa len toho, čo nepoznáme. Nabudúce sa dozviete prečo sa Popoluška slúžkou vo vlastnom dome stala.

Článok Klasické verzus Pozitívne: O Medovníkovej chalúpke je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Impulz pre vznik Pozitívnych rozprávok sa dá ľahko vyčítať z deja príbehov rozprávkových hrdinov, ktorí nás sprevádzajú už od útleho detstva až po starobu. O náš prvý kontakt sa starali naši rodičia a starí rodičia, keď sme si vyprosili rozprávku na dobrú noc. To isté robia naše deti, ktoré chcú pred spaním počuť nejaký zaujímavý príbeh a to isté si od nás vypýtajú aj vnúčence, ktorým nebudem vedieť odolať zase my. Čítame tie staré klasické príbehy bez toho, aby sme sa spýtali, či sú tie príbehy vhodné pre naše deti. Náš seriál, Klasické verzus Pozitívne, vám celkom iste dá odpoveď.

V predchádzajúcom článku ste sa mohli dočítať o tom, prečo sa Červená Čiapočka Michaely Pribilincovej vlka nemusela báť.

Predchádzajúca časť seriálu je k dispozícii tu: http://www.pozitivnerozpravky.sk/klasicke-vs-pozitivne-2cast/.

Dnes na tému: O Medovníkovej chalúpke

Medovníková či Perníková chalúpka, Medovníkový či Perníkový domček alebo jednoducho Janko a Marienka – tak pod týmito názvami poznáme ďalší svetoznámy rozprávkový príbeh. Jeho hrdinami sú braček so sestričkou, o ktorých je známe, že sa majú veľmi radi. Mohlo by sa teda zdať, že popularita rozprávky, ako aj jej didaktický zámer spočíva hlavne v láske dvoch súrodencov, ktorá sa dáva za vzor všetkým súrodencom tohto sveta. No ako dobre vieme, nie je tomu tak a samotná rozprávka má oveľa desivejší charakter. V čom je teda pozitívna verzia Michaely Pribilincovej, doktorky psychológie, iná?

Všimnime si už samotný začiatok rozprávky, kde sa rozhoduje, že deti majú ísť do lesa. Tá najdesivejšia verzia hovorí o tom, že deti do lesa v období hladomoru bez štipku ľútosti vyhnala macocha. Avšak oveľa častejšie sa stretávame s postavou starostlivej mamičky, ktorá svoje deti pustí na jahody len po dlhom prosíkaní. Ako prvoradé tu vyznieva varovanie, aby sa neopovážili ísť hlboko do lesa. Presne to isté Jankovi a Marienke prízvukujú rodičia, avšak dodávajú, že ich treba nechať samých spoznávať svet, čo je celkom iste odkaz aj pre rodičov, aby sa svoje deti nebáli viesť k väčšej samostatnosti.

Pokiaľ si dobre spomínate na klasickú verziu Medovníkovej chalúpky, iste viete, že o zlej ježibabe nik ani nechyroval a teda nik ani len netušil, aké nebezpečenstvo hrozí deťúrencom hlboko v lese. Zdá sa, že i keď vo viacerých verziách je naznačené, že zlá striga zjedla už viac detí, nikomu jej obete nechýbali a ani nikto po záhade zmiznutia detí nepátral. Naopak, v pozitívnej verzií je divná starena z medovníkovej chalúpky témou číslo jeden. Hovoria o nej deti, ktoré s ňou mali dočinenia i rodičia, ktorí sa svoje deti boja púšťať do lesa zo strachu, že im môže ublížiť. Chýr o nej nie je veľmi lichotivý, a tak Janka s Marienkou na jahody pustia len tak tak, čo je dôkazom aký vplyv môže mať obyčajná klebeta na ľudskú psychiku.

A teraz, mám na vás jednu otázku: zamysleli ste sa už nad reakciou ježibaby, keď deti prichytí odjedať zo svojho domčeka? Za zmienku stojí citovať túto situáciu: „Á, vitajte, detičky!“ povie im sladko. „Už vás dlho počúvam, dlho tu čakám. No, poďte dnu!“ Neviem ako pre vás, no pre mňa by bola prinajmenšom neprirodzená. Keby mne niekto zničil moje obydlie, asi ho aspoň mierne napomeniem, aby mu bolo jasné, že sa nezachoval pekne a v budúcnosti sa toho vyvaroval. Presne tak koná aj starenka z pozitívnej verzie rozprávky a všetkých nás svojím konaním učí, ako sa zachovať, keď deti občas robia neplechu. Verte, mierne a hlavne primerané napomenutie, nikdy nemôže byť na škodu. Inak v tomto bode sa začína prejavovať ten najvýraznejší rozpor medzi klasickou a pozitívnou podobou Medovníkovej chalúpky.

No a čo sa dialo vo vysnívanom domčeku každého maškrtníka? Všetci dobre vieme, ako v klasickej verzii dopadli Janko a Marienka, len čo prekročili prah sladkého domčeka. Sladké reči večera vystriedala až priveľmi krutá realita rána. Janko putuje do chlieva, kde sa má vykŕmiť, Marienka je nútená slúžiť zlej ježibabe a vykonávať všetky domáce roboty. V pozitívnej verzii je to však úplne naopak. Starenka bračeka so sestričkou pozve nakoniec dnu, no oboch opantá strach z jej správania, ale i strach z chýru, ktorý sa o nej šíri. Je preto len pochopiteľné, že sa obaja boja, že neskončia dobre. Rozhodnú sa odísť, no ona ich zastaví. Až vtedy obaja pochopia, že aj ona sa bojí, no toho čo by sa im mohlo cestou domov prihodiť. A tak sa zo stareny poznačenej zlým chýrom raz dva vykľuje dobrá, láskavá, no poriadne osamelá starenka.

Nie je ťažké zhodnúť sa, že hlavným motívom rozprávky o Medovníkovej chalúpke je strach, čo je pochopiteľné, vzhľadom na didaktický zámer vystríhať deti pred všadeprítomným nebezpečenstvom. Klasická verzia je strachom nabitá od začiatku do konca. Operuje s ním mamička, no dôvod prečo mu deti vystavuje neudáva. Je tu strach z čohosi neznámeho, keď deti o svojom nepriateľovi ani len netušia, ktorý na okamih falošne zmierňuje ježibaba, aby potom na strach súrodencov uderila plnou silou. Strach je prítomný aj v pozitívnej verzii, avšak tak, aby sa s ním dieťa naučilo pracovať čo možno najlepšie a to nejde, ak nepozná, z čoho ten strach pramení. Spoznáva jeho dôvod a nielen to. Spoznáva dôvod toho nešťastného chýru, ako aj dôvod konania samotnej starenky, čo mu celkom iste pomôže aj ten najväčší strach prekonať. Lebo ako hovorí naša starenka, bojíme sa len toho, čo nepoznáme.

Nabudúce sa dozviete prečo sa Popoluška slúžkou vo vlastnom dome stala.

Článok Klasické verzus Pozitívne: O Medovníkovej chalúpke je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Klasické verzus Pozitívne: O Popoluške https://pozitivnerozpravky.sk/klasicke-verzus-pozitivne-o-popoluske/ Wed, 05 Jun 2024 21:22:31 +0000 https://pozitivnerozpravky.sk/?p=3291 Impulz pre vznik Pozitívnych rozprávok sa dá ľahko vyčítať z deja príbehov rozprávkových hrdinov, ktorí nás sprevádzajú už od útleho detstva až po starobu. O náš prvý kontakt sa starali naši rodičia a starí rodičia, keď sme si vyprosili rozprávku na dobrú noc. To isté robia naše deti, ktoré chcú pred spaním počuť nejaký zaujímavý príbeh a to isté si od nás vypýtajú aj vnúčence, ktorým nebudem vedieť odolať zase my. Čítame tie staré klasické príbehy bez toho, aby sme sa spýtali či sú tie príbehy vhodné pre naše deti. Náš seriál Klasické verzus Pozitívne vám celkom iste dá odpoveď. Pred vami je posledná časť nášho seriálu. V tej predchádzajúcej sme písali o tom, že ježibaba z Medovníkovej chalúpky nemusí vždy nahánať strach. Predchádzajúca časť seriálu je k dispozícii tu: http://www.pozitivnerozpravky.sk/klasicke-vs-pozitivne-3cast/. Dnes na tému: O Popoluške Kto by už dnes nepoznal rozprávku o Popoluške? Príbeh úbohej siroty, ktorú macocha pre jej krásu tak nenávidí, že ju odstrkuje medzi služobníctvo a núti ju robiť tie najpodradnejšie domáce práce, je známy takmer na celom svete. V dnešnej dobe to už ani zďaleka nie je príbeh určený len pre detské ušká. Pre romantický ráz sa jeho hlavný motív stáva základným kameňom nejedného romantického filmu, či seriálu. A kým sa klasické verzie rozprávky zameriavajú na vonkajšie faktory, ovplyvňujúce život známej dievčiny, niektoré filmové produkcie sa čiastočne zaoberajú aj vnútornými zdrojmi hlavnej hrdinky, presne tak, ako aj pozitívna verzia od Michaely Pribilincovej. Asi ste si už zvykli, že v článkoch o Červenej Čiapočke či Medovníkovej chalúpke spoločne objavujeme hlavné rozdiely medzi klasickou a pozitívnou verziou týchto rozprávok. No v tomto článku, venovanému Popoluške, trošku taktiku zmeníme. Samozrejme, i tu by sa tých rozdielov dalo uviesť niekoľko, na ktoré sa tiež môžete tešiť, no v prvom rade chcem, aby sme sa pokúsili nájsť spoločne odpoveď na otázku, prečo je pre pozitívnu verziu Popolušky také dôležité poukázať na motiváciu konania nielen macochy, ale i samotnej Popolušky. Na začiatok si priblížme meno Popolušky. Vedeli by ste povedať odkiaľ sa vzalo? Ak si myslíte, že ide o nejaké hanlivé označenie s jasným cieľom úbohú dievčinu ešte viac ponížiť, ste na omyle. No niet divu, mylná predstava nepeknej prezývky má zaiste svoje korene v samotnom príbehu. Poslucháči sa domnievajú, že hrdinka má tvár večne od popola, preto ju aj nazvali Popoluškou, no opak je pravdou. Popol samotný je symbolom očisty a tak je vnímaná aj dievčina, ktorá hoci je večne ufúľaná zvonku, čo je dôsledkom roboty od svitu do mrku, predsa len má čistú dušu. Presne z tohto dôvodu v pozitívnej verzii rozprávky je popol niečo, čo má veľmi rada a podľa toho je aj pomenovaná. Krásna sirota prišla o mamu. Otec, ktorý sa jej snaží vynahradiť materinskú lásku a len preto sa znova ožení či macocha s dcérami, ktoré namiesto toho, aby sa spojili do rodiny, robia Popoluške prieky a majú z nej iba slúžku a napokon krásny sen o nedosiahnuteľnej slobode a láske. Toto sú fakty, ktoré nájdeme v klasickej verzii. Neobišla ich ani pozitívna Popoluška, ktorá vychádza prakticky z rovnakej situácie ako jej klasické kolegyne. Dôležitá je však reakcia na nepriaznivú situáciu. Úloha macochy v klasickej Popoluške je viac ako jasná. Tvorí morálny protipól hlavnej hrdinky a vnímame ju ako hlavný zdroj zla. Ona je hlavnou príčinou krutej situácie, do ktorej sa Popoluška dostáva. Hoci sa táto postava v pozitívnej verzii príliš nemení, jej úloha je predsa len iná. I tu máme dočinenia s ponižovaním a nútenou prácou dievčiny, no sme aj svedkami strachu pred macochou, ktorý pramení z nízkeho sebavedomia mladého dievčaťa. Pozitívna Popoluška nie je len odstrkovaná, ale najmä zakríknutá, utiahnutá stvora, čo sa bojí čo i len snívať o šťastnejšom živote. Sama má o sebe veľmi nízku mienku a ani sa nečuduje, že ju nikto nemá rád a každý v nej vidí slúžku, keďže sa tak vníma aj ona sama. Krásne to vidieť aj keď ju macocha namiesto nezmyselného vyberania šošovice z popola pustí na bál, a aj keď by mala byť šťastím bez seba, ona vo svojej izbičke plače. Vie, že je iba slúžkou od popola a sama seba sa pýta, ako by mohla na bál ísť. Zázrak, na ktorý čaká však neprichádza a ona si uvedomuje, že ak chce, aby ju ostatní vnímali inak, musí sa predovšetkým vnímať inak ona sama. To, čo sa dialo v našej rozprávke potom, je len výsledkom prerodu jej sebalásky, ktorá je niekedy veľmi dôležitá. A ešte jedna maličkosť. Čo by to bola Popoluška bez celkom maličkej črievičky, vďaka ktorej ju vždy nájde jej milovaný princ? V pozitívnej verzii ju však nečakajte. Črievička je na jednej sestre primalá, no tej druhej zase priveľká, čo je len ďalší dôkaz o tom, že krízou sebalásky môže trpieť naozaj ktokoľvek z nás, deti nevynímajúc. Tak ako v Červenej Čiapočke je motívom konania vlka veľký hlad, v Medovníkovej chalúpke za strach detí môže iba nešťastný chýr, za ktorým stojí strach z nepoznaného, motív konania je dôležitý aj v pozitívnej Popoluške. Dokonca je tu prioritný a nízke sebavedomie, ktoré je u filmových Popolušiek viac či menej naznačené, je tu na prvom mieste. A ak autorka pozitívnej verzie Popoluškinu situáciu ani trochu neuľahčuje, robí tak iba preto, aby tým najmenším ukázala ako veľmi si môžeme ublížiť, ak si nebudeme vážiť samých seba. Zamyslíte sa nad tým, keď opäť raz budete svojím deťom čítať jednu z množstva verzií Popolušky a oni sa vás budú pýtať, prečo sa macocha správala k hrdinke tak kruto. Nebolo by lepšie ponúknuť im verziu, ktorá im to vysvetlí tak, ako to robí pozitívna verzia Mišky Pribilincovej?

Článok Klasické verzus Pozitívne: O Popoluške je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Impulz pre vznik Pozitívnych rozprávok sa dá ľahko vyčítať z deja príbehov rozprávkových hrdinov, ktorí nás sprevádzajú už od útleho detstva až po starobu. O náš prvý kontakt sa starali naši rodičia a starí rodičia, keď sme si vyprosili rozprávku na dobrú noc. To isté robia naše deti, ktoré chcú pred spaním počuť nejaký zaujímavý príbeh a to isté si od nás vypýtajú aj vnúčence, ktorým nebudem vedieť odolať zase my. Čítame tie staré klasické príbehy bez toho, aby sme sa spýtali či sú tie príbehy vhodné pre naše deti. Náš seriál Klasické verzus Pozitívne vám celkom iste dá odpoveď.

 

Pred vami je posledná časť nášho seriálu. V tej predchádzajúcej sme písali o tom, že ježibaba z Medovníkovej chalúpky nemusí vždy nahánať strach.

Predchádzajúca časť seriálu je k dispozícii tu: http://www.pozitivnerozpravky.sk/klasicke-vs-pozitivne-3cast/.

Dnes na tému: O Popoluške

Kto by už dnes nepoznal rozprávku o Popoluške? Príbeh úbohej siroty, ktorú macocha pre jej krásu tak nenávidí, že ju odstrkuje medzi služobníctvo a núti ju robiť tie najpodradnejšie domáce práce, je známy takmer na celom svete. V dnešnej dobe to už ani zďaleka nie je príbeh určený len pre detské ušká. Pre romantický ráz sa jeho hlavný motív stáva základným kameňom nejedného romantického filmu, či seriálu. A kým sa klasické verzie rozprávky zameriavajú na vonkajšie faktory, ovplyvňujúce život známej dievčiny, niektoré filmové produkcie sa čiastočne zaoberajú aj vnútornými zdrojmi hlavnej hrdinky, presne tak, ako aj pozitívna verzia od Michaely Pribilincovej.

Asi ste si už zvykli, že v článkoch o Červenej Čiapočke či Medovníkovej chalúpke spoločne objavujeme hlavné rozdiely medzi klasickou a pozitívnou verziou týchto rozprávok. No v tomto článku, venovanému Popoluške, trošku taktiku zmeníme. Samozrejme, i tu by sa tých rozdielov dalo uviesť niekoľko, na ktoré sa tiež môžete tešiť, no v prvom rade chcem, aby sme sa pokúsili nájsť spoločne odpoveď na otázku, prečo je pre pozitívnu verziu Popolušky také dôležité poukázať na motiváciu konania nielen macochy, ale i samotnej Popolušky.

Na začiatok si priblížme meno Popolušky. Vedeli by ste povedať odkiaľ sa vzalo? Ak si myslíte, že ide o nejaké hanlivé označenie s jasným cieľom úbohú dievčinu ešte viac ponížiť, ste na omyle. No niet divu, mylná predstava nepeknej prezývky má zaiste svoje korene v samotnom príbehu. Poslucháči sa domnievajú, že hrdinka má tvár večne od popola, preto ju aj nazvali Popoluškou, no opak je pravdou. Popol samotný je symbolom očisty a tak je vnímaná aj dievčina, ktorá hoci je večne ufúľaná zvonku, čo je dôsledkom roboty od svitu do mrku, predsa len má čistú dušu. Presne z tohto dôvodu v pozitívnej verzii rozprávky je popol niečo, čo má veľmi rada a podľa toho je aj pomenovaná.

Krásna sirota prišla o mamu. Otec, ktorý sa jej snaží vynahradiť materinskú lásku a len preto sa znova ožení či macocha s dcérami, ktoré namiesto toho, aby sa spojili do rodiny, robia Popoluške prieky a majú z nej iba slúžku a napokon krásny sen o nedosiahnuteľnej slobode a láske. Toto sú fakty, ktoré nájdeme v klasickej verzii. Neobišla ich ani pozitívna Popoluška, ktorá vychádza prakticky z rovnakej situácie ako jej klasické kolegyne. Dôležitá je však reakcia na nepriaznivú situáciu.

Úloha macochy v klasickej Popoluške je viac ako jasná. Tvorí morálny protipól hlavnej hrdinky a vnímame ju ako hlavný zdroj zla. Ona je hlavnou príčinou krutej situácie, do ktorej sa Popoluška dostáva. Hoci sa táto postava v pozitívnej verzii príliš nemení, jej úloha je predsa len iná. I tu máme dočinenia s ponižovaním a nútenou prácou dievčiny, no sme aj svedkami strachu pred macochou, ktorý pramení z nízkeho sebavedomia mladého dievčaťa. Pozitívna Popoluška nie je len odstrkovaná, ale najmä zakríknutá, utiahnutá stvora, čo sa bojí čo i len snívať o šťastnejšom živote. Sama má o sebe veľmi nízku mienku a ani sa nečuduje, že ju nikto nemá rád a každý v nej vidí slúžku, keďže sa tak vníma aj ona sama.

Krásne to vidieť aj keď ju macocha namiesto nezmyselného vyberania šošovice z popola pustí na bál, a aj keď by mala byť šťastím bez seba, ona vo svojej izbičke plače. Vie, že je iba slúžkou od popola a sama seba sa pýta, ako by mohla na bál ísť. Zázrak, na ktorý čaká však neprichádza a ona si uvedomuje, že ak chce, aby ju ostatní vnímali inak, musí sa predovšetkým vnímať inak ona sama. To, čo sa dialo v našej rozprávke potom, je len výsledkom prerodu jej sebalásky, ktorá je niekedy veľmi dôležitá.

A ešte jedna maličkosť. Čo by to bola Popoluška bez celkom maličkej črievičky, vďaka ktorej ju vždy nájde jej milovaný princ? V pozitívnej verzii ju však nečakajte. Črievička je na jednej sestre primalá, no tej druhej zase priveľká, čo je len ďalší dôkaz o tom, že krízou sebalásky môže trpieť naozaj ktokoľvek z nás, deti nevynímajúc.

Tak ako v Červenej Čiapočke je motívom konania vlka veľký hlad, v Medovníkovej chalúpke za strach detí môže iba nešťastný chýr, za ktorým stojí strach z nepoznaného, motív konania je dôležitý aj v pozitívnej Popoluške. Dokonca je tu prioritný a nízke sebavedomie, ktoré je u filmových Popolušiek viac či menej naznačené, je tu na prvom mieste. A ak autorka pozitívnej verzie Popoluškinu situáciu ani trochu neuľahčuje, robí tak iba preto, aby tým najmenším ukázala ako veľmi si môžeme ublížiť, ak si nebudeme vážiť samých seba. Zamyslíte sa nad tým, keď opäť raz budete svojím deťom čítať jednu z množstva verzií Popolušky a oni sa vás budú pýtať, prečo sa macocha správala k hrdinke tak kruto. Nebolo by lepšie ponúknuť im verziu, ktorá im to vysvetlí tak, ako to robí pozitívna verzia Mišky Pribilincovej?

Článok Klasické verzus Pozitívne: O Popoluške je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Klasické verzus Pozitívne: V čom spočíva pozitívna verzia klasickej rozprávky? https://pozitivnerozpravky.sk/klasicke-verzus-pozitivne-v-com-spociva-pozitivna-verzia-klasickej-rozpravky/ Wed, 05 Jun 2024 21:19:12 +0000 https://pozitivnerozpravky.sk/?p=3286 Impulz pre vznik Pozitívnych rozprávok sa dá ľahko vyčítať z deja príbehov rozprávkových hrdinov, ktorí nás sprevádzajú už od útleho detstva až po starobu. O náš prvý kontakt sa starali naši rodičia a starí rodičia, keď sme si vyprosili rozprávku na dobrú noc. To isté robia naše deti, ktoré chcú pred spaním počuť nejaký zaujímavý príbeh a to isté si od nás vypýtajú aj vnúčence, ktorým nebudeme vedieť odolať zase my. Čítame tie staré klasické príbehy bez toho, aby sme sa spýtali, či sú tie príbehy vhodné pre naše deti. Náš seriál Klasické verzus Pozitívne vám celkom iste dá odpoveď. Dnes na tému: V čom spočíva pozitívna verzia klasickej rozprávky? Poznáte to, vlk, ktorý zožerie Čiapočku je potrestaný dobrým ujom horárom, ktorý sa zase postará o to, aby už nikomu nemohol ublížiť. Zlá baba ježibaba zo sladkej medovníkovej chalúpky sa chystá hodiť Janka do pece, zatiaľ čo z jeho sestričky Marienky si urobí lacnú pracovnú silu. No a napokon úbohá sirota, z ktorej si zlá macocha urobí slúžku vo vlastnom dome. Naozaj to tak musí byť? ,,Pri zaspávaní som synovi púšťala klasické nahovorené rozprávky – Červenú Čiapočku či Medovníkovú chalúpku. Rozmýšľala som, aké obrazy sa mu v hlave vynárajú, keď počúva, ako vlk zožerie starkú, Karkulku, potom mu rozpárajú brucho a hodia ho do studne,” vyjadrila sa pre jeden časopis autorka Pozitívnych rozprávok a hlavne mamička predškoláka Miška Pribilincová, doktorka psychológie, a tak odhalila hlavný impluz pre vznik pozitívnych verzií klasických rozprávok. V Pozitívnych rozprávkach sa zlého vlka, ktorý zožerie starkú, a potom sa sám dočká brutálneho konca, báť nikto nemusí. Chýba aj zlá ježibaba, ktorá je malé deti. Tieto dva nešťastne odstrašujúce príklady sú v Pozitívnych rozprávkach nahradené príbehmi, ktoré deti učia užitočné hry pre ich cestu životom, rozvíjajú detskú fantáziu a predstavivosť, prinášajú iný pohľad na detský svet, ale hlavne o čom je dnes reč, dávajú im starých hrdinov, ktorých sa však už netreba báť a skutočne ich možno brať ako hrdinov – učiteľov detského sveta. Je zaujímavé, že príbehy neriešia to, čo sa stane, keď…, ale prečo sa tak stane. Prečo rozprávková bytosť koná tak, ako práve koná? Doteraz sme sa na otázku “prečo vlk Červenú Čiapočku zožral?” dozvedeli: lebo bol zlý. Odpoveď na otázku “prečo Ježibaba chcela Janka zjesť?” obyčajne znie: lebo bola zlá. Rovnaká odpoveď “lebo bola zlá”, nám musí stačiť aj pri otázke prečo zaobchádzala macocha s Popoluškou tak kruto. Avšak tieto dosť stručné, ale neadvekátne a pre malé dieťa dosť nevhodné odpovede v pozitívnych verziách klasických rozprávok ani zďaleka nestačia. Všetky tri rozprávky hľadajú dôvody, motívy zlých hrdinov a vďaka tomu sa zlo dieťaťu predstaví v celkom inom svetle. A keďže dieťa vidí zlo v novom šate, spoznáva jeho príčiny, odhaľuje motívy konania, nemá žiadny dôvod báť sa ho a zase ten predstaviteľ, ktorý bol zlý na konanie zla už žiadny dôvod nemá, pretože dieťa, poznajúce jeho motiváciu, ho teraz už dokáže pochopiť. Bojíme sa vlka, lebo je zlý, ale báli by sme sa ho, keby bol len strašne hladný? A potom ak by bol strašne hladný, prečo by mal byť zlý a nepokúsiť sa požiadať o pomoc? Tiež to vnímame cez starenku, ktorá žije v tom najsladšom dome na svete. Nebude to zlá ježibaba, keď nám sama rozpovie, aká je osamelá. Vtedy  v nej vidíme len bezmocnú krehkú bytosť s dobrým srdcom, ktorú si môžeme aj zamilovať, podobne ako vĺčka. Ona nás práve učí, že nemáme odsudzovať niekoho, koho nepoznáme a nevieme nič o jeho trápení. Presne tak by to malo byť aj s rozprávkovými bytosťami. Popoluška s macochou sú trošku z iného súdka. O macoche sa nedozvedáme nič nové, iba ak, že svojej nevlastnej dcére dovolí ísť na bál, no o to zaujímavejšia je postava Popolušky. Pozitívne rozprávky opäť hľadajú príčinu neblahých pomerov v dome rozprávkovej hrdinky a nadchádzajú ich práve v jej nízkom sebavedomí. To, čo je v iných verziách iba naznačené, v Pozitívnej verzií tvorí jadro celého príbehu. Tieto tri klasické príbehy dieťa nestrašia, avšak bezproblémový svet ich nevíta ani zďaleka. Problémy sú na to, aby sa riešili a nie, aby sa zaháňali strachom, hrešením, či desivou výstrahou, ako sme tomu svedkami v týchto starých tradičných príbehoch. Hrdinovia z ich pozitívnych verzií sa musia s prekážkami na ceste popasovať svojím dôvtipom a vlastným umom, ktorý im napovie čo je správne a čo nie. Strach z vlka, strach z ježibaby, či strach z macochy už nie je dominantou rozprávky. Tou sa stáva riešenie, alebo skôr hra, ktorá má dieťa k riešeniu priviesť. To, čo sa spočiatku javí ako problém je len príležitosť naučiť sa niečo nové. Chcete poznať tie najväčšie rozdiely medzi klasickými rozprávkami a ich pozitívnymi verziami? Čítajte nás aj nabudúce, bude reč o rozprávke O Červenej Čiapočke.

Článok Klasické verzus Pozitívne: V čom spočíva pozitívna verzia klasickej rozprávky? je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Impulz pre vznik Pozitívnych rozprávok sa dá ľahko vyčítať z deja príbehov rozprávkových hrdinov, ktorí nás sprevádzajú už od útleho detstva až po starobu. O náš prvý kontakt sa starali naši rodičia a starí rodičia, keď sme si vyprosili rozprávku na dobrú noc. To isté robia naše deti, ktoré chcú pred spaním počuť nejaký zaujímavý príbeh a to isté si od nás vypýtajú aj vnúčence, ktorým nebudeme vedieť odolať zase my. Čítame tie staré klasické príbehy bez toho, aby sme sa spýtali, či sú tie príbehy vhodné pre naše deti. Náš seriál Klasické verzus Pozitívne vám celkom iste dá odpoveď.

Dnes na tému: V čom spočíva pozitívna verzia klasickej rozprávky?

Poznáte to, vlk, ktorý zožerie Čiapočku je potrestaný dobrým ujom horárom, ktorý sa zase postará o to, aby už nikomu nemohol ublížiť. Zlá baba ježibaba zo sladkej medovníkovej chalúpky sa chystá hodiť Janka do pece, zatiaľ čo z jeho sestričky Marienky si urobí lacnú pracovnú silu. No a napokon úbohá sirota, z ktorej si zlá macocha urobí slúžku vo vlastnom dome. Naozaj to tak musí byť?

,,Pri zaspávaní som synovi púšťala klasické nahovorené rozprávky – Červenú Čiapočku či Medovníkovú chalúpku. Rozmýšľala som, aké obrazy sa mu v hlave vynárajú, keď počúva, ako vlk zožerie starkú, Karkulku, potom mu rozpárajú brucho a hodia ho do studne,” vyjadrila sa pre jeden časopis autorka Pozitívnych rozprávok a hlavne mamička predškoláka Miška Pribilincová, doktorka psychológie, a tak odhalila hlavný impluz pre vznik pozitívnych verzií klasických rozprávok.

V Pozitívnych rozprávkach sa zlého vlka, ktorý zožerie starkú, a potom sa sám dočká brutálneho konca, báť nikto nemusí. Chýba aj zlá ježibaba, ktorá je malé deti. Tieto dva nešťastne odstrašujúce príklady sú v Pozitívnych rozprávkach nahradené príbehmi, ktoré deti učia užitočné hry pre ich cestu životom, rozvíjajú detskú fantáziu a predstavivosť, prinášajú iný pohľad na detský svet, ale hlavne o čom je dnes reč, dávajú im starých hrdinov, ktorých sa však už netreba báť a skutočne ich možno brať ako hrdinov – učiteľov detského sveta.

Je zaujímavé, že príbehy neriešia to, čo sa stane, keď…, ale prečo sa tak stane. Prečo rozprávková bytosť koná tak, ako práve koná? Doteraz sme sa na otázku “prečo vlk Červenú Čiapočku zožral?” dozvedeli: lebo bol zlý. Odpoveď na otázku “prečo Ježibaba chcela Janka zjesť?” obyčajne znie: lebo bola zlá. Rovnaká odpoveď “lebo bola zlá”, nám musí stačiť aj pri otázke prečo zaobchádzala macocha s Popoluškou tak kruto. Avšak tieto dosť stručné, ale neadvekátne a pre malé dieťa dosť nevhodné odpovede v pozitívnych verziách klasických rozprávok ani zďaleka nestačia.

Všetky tri rozprávky hľadajú dôvody, motívy zlých hrdinov a vďaka tomu sa zlo dieťaťu predstaví v celkom inom svetle. A keďže dieťa vidí zlo v novom šate, spoznáva jeho príčiny, odhaľuje motívy konania, nemá žiadny dôvod báť sa ho a zase ten predstaviteľ, ktorý bol zlý na konanie zla už žiadny dôvod nemá, pretože dieťa, poznajúce jeho motiváciu, ho teraz už dokáže pochopiť.

Bojíme sa vlka, lebo je zlý, ale báli by sme sa ho, keby bol len strašne hladný? A potom ak by bol strašne hladný, prečo by mal byť zlý a nepokúsiť sa požiadať o pomoc? Tiež to vnímame cez starenku, ktorá žije v tom najsladšom dome na svete. Nebude to zlá ježibaba, keď nám sama rozpovie, aká je osamelá. Vtedy  v nej vidíme len bezmocnú krehkú bytosť s dobrým srdcom, ktorú si môžeme aj zamilovať, podobne ako vĺčka. Ona nás práve učí, že nemáme odsudzovať niekoho, koho nepoznáme a nevieme nič o jeho trápení. Presne tak by to malo byť aj s rozprávkovými bytosťami.

Popoluška s macochou sú trošku z iného súdka. O macoche sa nedozvedáme nič nové, iba ak, že svojej nevlastnej dcére dovolí ísť na bál, no o to zaujímavejšia je postava Popolušky. Pozitívne rozprávky opäť hľadajú príčinu neblahých pomerov v dome rozprávkovej hrdinky a nadchádzajú ich práve v jej nízkom sebavedomí. To, čo je v iných verziách iba naznačené, v Pozitívnej verzií tvorí jadro celého príbehu.

Tieto tri klasické príbehy dieťa nestrašia, avšak bezproblémový svet ich nevíta ani zďaleka. Problémy sú na to, aby sa riešili a nie, aby sa zaháňali strachom, hrešením, či desivou výstrahou, ako sme tomu svedkami v týchto starých tradičných príbehoch. Hrdinovia z ich pozitívnych verzií sa musia s prekážkami na ceste popasovať svojím dôvtipom a vlastným umom, ktorý im napovie čo je správne a čo nie. Strach z vlka, strach z ježibaby, či strach z macochy už nie je dominantou rozprávky. Tou sa stáva riešenie, alebo skôr hra, ktorá má dieťa k riešeniu priviesť. To, čo sa spočiatku javí ako problém je len príležitosť naučiť sa niečo nové.

Chcete poznať tie najväčšie rozdiely medzi klasickými rozprávkami a ich pozitívnymi verziami? Čítajte nás aj nabudúce, bude reč o rozprávke O Červenej Čiapočke.

Článok Klasické verzus Pozitívne: V čom spočíva pozitívna verzia klasickej rozprávky? je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Bájky spod baobabu a ich tajomstvá: Zvierací hrdinovia – 1. časť https://pozitivnerozpravky.sk/bajky-spod-baobabu-a-ich-tajomstva-zvieraci-hrdinovia-1-cast-2/ Wed, 05 Jun 2024 21:17:44 +0000 https://pozitivnerozpravky.sk/?p=3281 Africká savana, zvuky panenskej divočiny, modrá obloha a prekrásne západy slnka, jeden krajší ako druhý – obraz, ktorý vo nás vyvoláva pocit tajuplnej exotickosti. Ako by asi tento záhadný svet plný exotických zvieratiek zapôsobil na malého človiečika a ako by mu mohol pomôcť pri riešení každodenných problémov jeho detského sveta? Tak túto otázku si položila aj Michaela Pribilincová, doktorka psychológie a vytvorila desať jedinečných Bájok spod baobabu. Ak chcete spoznať všetky jej tajomstvá, stačí ak budete sledovať náš seriál a odhalíte čaro tohto výnimočného diela pre malých i veľkých. Dnes na tému: Zvierací hrdinovia – 1. časť Každý dobrý príbeh musí mať svojich hrdinov a každá dobrá bájka ich musí hľadať v zvieracej či rastlinnej ríši. Práve títo netradiční hrdinovia znázorňujú rôzne morálne poklesky a nastavujú nám, ľudom, zrkadlo nášho niekedy nepekného správania sa. Bájky spod baobabu si po svojich hrdinov zašli až do ďalekej africkej savany. Možno oceníte, ak v tomto článku nájdete pár základných informácii o zvieratách, ktoré sú nositeľmi ľudských vlastností v Bájkach spod baobabu. Náš citlivý slon, ktorý túži ukázať svojím blízkym že ich ľúbi, je zástupcom radu chobotnatcov. V súčasnosti žijú dva, možno tri druhy. Napríklad slon indický je vysoký až 3 metre a váži osem ton. Má mohutné čelové hrbole, chrbát sa mu zvažuje k zadku. Naproti tomu slon africký, ktorý dosahuje výšku až 3,5 m a váži 7 ton, čelové hrbole nemá a jeho chrbát je najvyšší v bedrovej časti. Má veľké plachtovité uši, ktoré mu slúžia aj na komunikáciu. Do bájok sa dostal aj nám celkom známy plaz z čeľade korytnačkovitých – korytnačka. Ak ju máte doma v akváriu, tak určite viete, že korytnačka močiarna má telo pokryté nízkym, vypuklým, čiernohnedým pancierom, nohy a chvost šupinami. Dosahuje dĺžku 20, výnimočne až 36 cm. U nás je jediným druhom korytnačkovitých a vyskytuje sa na Záhorskej a Výchdoslovenskej nížine. Patrí medzi chránené druhy. Dlhý, elegantný krk, vďaka ktorému vidí široko ďaleko a zradná obloha pred ňou neskryje žiadne svoje tajomstvá – to môže byť jedine žirafa, inak prežúvavý párnokopytník. Encyklopédie ju charakterizujú ako veľkého živočícha s dlhým krkom, za čo sa môže poďakovať predĺženým krčným stavcom, a dlhými nohami s len dvomi prstami. Živí sa vetvami a lístím stromov, ktoré si trhá svojím dlhým jazykom. Lesnaté savany a stepi obýva niekoľko druhov. A teraz trochu na ružovú nôtu! Áno, presne tak, čakajú nás plameniaky, čo svet vždy vidia tak trochu ružovo. Tu ide o rad veľkých vtákov, dlhokrké a dlhonohé druhy s charakteristickým zobákom. Pomocou mäsitého jazyka filtrujú z vody drobné živočíchy, najmä kôrovce, ktorých telá obsahujú farbivá, vďaka ktorým plameniaky dostávajú ružový až oranžový nádych. Žijú v tropických a subtropických oblastiach celého sveta, na brehoch slaných vôd s množstvom planktónu. Hniezdia v kolóniách v plytkých vodách, kde si z hliny stavajú vysoké hniezda. Možno sa z času na čas stretneme s hanlivým slovom hyenizmus, no verte či nie, hyena, a to nielen tá naša, nemusí byť až taká zlá. Patrí do čeľade cicavcov z radu šeliem. Je mäsožravá, má mohutný chrup a neobyčajne silné žuvacie svaly. Živí sa zdochlinami. Hyena škvrnitá s hyenou čabrakovou žijú v Afrike, hyena pásavá v pásme od severovýchodnej Afriky zasahuje cez Arábiu a Palestínu až do Indie. Kto si prečíta, alebo aj vypočuje bájku o Posmešnej hyene, mal by dobre poznať aj jej jedinečného partnera hrocha – zavalitého neprežúvavého párnokopytníka z čeľade hrochovitých. Polovodným spôsobom života v tečúcich i stojatých vodách Afriky žije hroch obojživelný, samec meria 4,5 m, je vynikajúcim plavcom, ktorý deň trávi na piesku alebo vo vode. V noci si hľadá rastlinnú potravu. V močaristých pralesoch žije zase hroch libérijský. Je menší ako hroch obojživelný, na rozdiel od hrocha obojživelného vo vode trávi menej času a cez deň spí. A viete prečo sú antilopa s gazelou tie najsam kamošky africkej savany? Možno je to tým, že sú z jednej a tej istej čeľade. Ak už hovoríme o antilope, hovoríme o podčeľadi turovitých párnokopytníkov. Žijú prevažne v Afrike, niekoľko druhov aj v Ázií. Najväčšia je antilopa losia s výškou okolo 170 cm a s hmotnosťou okolo 1 tony. Oproti tomu najmenšia je zasa antilopka trpasličia, vysoká sotva 25 cm, s hmotnosťou 3,5 kg. Aj gazely, tie najväčšie parádnice savany, tak ako antilopy, sú prežúvavé párnokopytníky z čeľade turovitých. Majú štíhle telo a dobre vyvinuté rohy, ktorými sa niekedy môžu pýšiť aj samice. Tie sa od samcov mierne líšia aj sfarbením. Obývajú stepi polopúšte a buše v Afrike a Ázií. Nesmiete si dovoliť obísť ani naše kone v pyžame, našich smutných hrdinov v moci pani noci alebo inak aj zebry, nepárnokopytníky z čeľade koňovitých. Tieto čiernobiele krásavice obývajú lesostepi, savany a polopúšte, ich domovmi sú aj kamenisté horské oblasti Afriky. Ich charakteristické sfarbenie, čierne pruhy na bielom podklade, má ochranný význam. Určite chcete vedieť čosi viac aj o ostatných hrdinoch našich jedinečných Bájok spod baobabu. Tak nás čítajte aj nabudúce a odhaľte tajomstvá ďalších zvieracích hrdinov.

Článok Bájky spod baobabu a ich tajomstvá: Zvierací hrdinovia – 1. časť je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Africká savana, zvuky panenskej divočiny, modrá obloha a prekrásne západy slnka, jeden krajší ako druhý – obraz, ktorý vo nás vyvoláva pocit tajuplnej exotickosti. Ako by asi tento záhadný svet plný exotických zvieratiek zapôsobil na malého človiečika a ako by mu mohol pomôcť pri riešení každodenných problémov jeho detského sveta? Tak túto otázku si položila aj Michaela Pribilincová, doktorka psychológie a vytvorila desať jedinečných Bájok spod baobabu. Ak chcete spoznať všetky jej tajomstvá, stačí ak budete sledovať náš seriál a odhalíte čaro tohto výnimočného diela pre malých i veľkých.

 

Dnes na tému: Zvierací hrdinovia – 1. časť

Každý dobrý príbeh musí mať svojich hrdinov a každá dobrá bájka ich musí hľadať v zvieracej či rastlinnej ríši. Práve títo netradiční hrdinovia znázorňujú rôzne morálne poklesky a nastavujú nám, ľudom, zrkadlo nášho niekedy nepekného správania sa. Bájky spod baobabu si po svojich hrdinov zašli až do ďalekej africkej savany. Možno oceníte, ak v tomto článku nájdete pár základných informácii o zvieratách, ktoré sú nositeľmi ľudských vlastností v Bájkach spod baobabu.

Náš citlivý slon, ktorý túži ukázať svojím blízkym že ich ľúbi, je zástupcom radu chobotnatcov. V súčasnosti žijú dva, možno tri druhy. Napríklad slon indický je vysoký až 3 metre a váži osem ton. Má mohutné čelové hrbole, chrbát sa mu zvažuje k zadku. Naproti tomu slon africký, ktorý dosahuje výšku až 3,5 m a váži 7 ton, čelové hrbole nemá a jeho chrbát je najvyšší v bedrovej časti. Má veľké plachtovité uši, ktoré mu slúžia aj na komunikáciu.

Do bájok sa dostal aj nám celkom známy plaz z čeľade korytnačkovitých – korytnačka. Ak ju máte doma v akváriu, tak určite viete, že korytnačka močiarna má telo pokryté nízkym, vypuklým, čiernohnedým pancierom, nohy a chvost šupinami. Dosahuje dĺžku 20, výnimočne až 36 cm. U nás je jediným druhom korytnačkovitých a vyskytuje sa na Záhorskej a Výchdoslovenskej nížine. Patrí medzi chránené druhy.

Dlhý, elegantný krk, vďaka ktorému vidí široko ďaleko a zradná obloha pred ňou neskryje žiadne svoje tajomstvá – to môže byť jedine žirafa, inak prežúvavý párnokopytník. Encyklopédie ju charakterizujú ako veľkého živočícha s dlhým krkom, za čo sa môže poďakovať predĺženým krčným stavcom, a dlhými nohami s len dvomi prstami. Živí sa vetvami a lístím stromov, ktoré si trhá svojím dlhým jazykom. Lesnaté savany a stepi obýva niekoľko druhov.

A teraz trochu na ružovú nôtu! Áno, presne tak, čakajú nás plameniaky, čo svet vždy vidia tak trochu ružovo. Tu ide o rad veľkých vtákov, dlhokrké a dlhonohé druhy s charakteristickým zobákom. Pomocou mäsitého jazyka filtrujú z vody drobné živočíchy, najmä kôrovce, ktorých telá obsahujú farbivá, vďaka ktorým plameniaky dostávajú ružový až oranžový nádych. Žijú v tropických a subtropických oblastiach celého sveta, na brehoch slaných vôd s množstvom planktónu. Hniezdia v kolóniách v plytkých vodách, kde si z hliny stavajú vysoké hniezda.

Možno sa z času na čas stretneme s hanlivým slovom hyenizmus, no verte či nie, hyena, a to nielen tá naša, nemusí byť až taká zlá. Patrí do čeľade cicavcov z radu šeliem. Je mäsožravá, má mohutný chrup a neobyčajne silné žuvacie svaly. Živí sa zdochlinami. Hyena škvrnitá s hyenou čabrakovou žijú v Afrike, hyena pásavá v pásme od severovýchodnej Afriky zasahuje cez Arábiu a Palestínu až do Indie.

Kto si prečíta, alebo aj vypočuje bájku o Posmešnej hyene, mal by dobre poznať aj jej jedinečného partnera hrocha – zavalitého neprežúvavého párnokopytníka z čeľade hrochovitých. Polovodným spôsobom života v tečúcich i stojatých vodách Afriky žije hroch obojživelný, samec meria 4,5 m, je vynikajúcim plavcom, ktorý deň trávi na piesku alebo vo vode. V noci si hľadá rastlinnú potravu. V močaristých pralesoch žije zase hroch libérijský. Je menší ako hroch obojživelný, na rozdiel od hrocha obojživelného vo vode trávi menej času a cez deň spí.

A viete prečo sú antilopa s gazelou tie najsam kamošky africkej savany? Možno je to tým, že sú z jednej a tej istej čeľade. Ak už hovoríme o antilope, hovoríme o podčeľadi turovitých párnokopytníkov. Žijú prevažne v Afrike, niekoľko druhov aj v Ázií. Najväčšia je antilopa losia s výškou okolo 170 cm a s hmotnosťou okolo 1 tony. Oproti tomu najmenšia je zasa antilopka trpasličia, vysoká sotva 25 cm, s hmotnosťou 3,5 kg.

Aj gazely, tie najväčšie parádnice savany, tak ako antilopy, sú prežúvavé párnokopytníky z čeľade turovitých. Majú štíhle telo a dobre vyvinuté rohy, ktorými sa niekedy môžu pýšiť aj samice. Tie sa od samcov mierne líšia aj sfarbením. Obývajú stepi polopúšte a buše v Afrike a Ázií.

Nesmiete si dovoliť obísť ani naše kone v pyžame, našich smutných hrdinov v moci pani noci alebo inak aj zebry, nepárnokopytníky z čeľade koňovitých. Tieto čiernobiele krásavice obývajú lesostepi, savany a polopúšte, ich domovmi sú aj kamenisté horské oblasti Afriky. Ich charakteristické sfarbenie, čierne pruhy na bielom podklade, má ochranný význam.

Určite chcete vedieť čosi viac aj o ostatných hrdinoch našich jedinečných Bájok spod baobabu. Tak nás čítajte aj nabudúce a odhaľte tajomstvá ďalších zvieracích hrdinov.

Článok Bájky spod baobabu a ich tajomstvá: Zvierací hrdinovia – 1. časť je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Bájky spod baobabu a ich tajomstvá: Prečo Bájky spod baobabu a nie Bájky spod čerešne? https://pozitivnerozpravky.sk/bajky-spod-baobabu-a-ich-tajomstva-preco-bajky-spod-baobabu-a-nie-bajky-spod-ceresne/ Wed, 05 Jun 2024 21:16:32 +0000 https://pozitivnerozpravky.sk/?p=3276 Africká savana, zvuky panenskej divočiny, modrá obloha a prekrásne západy slnka, jeden krajší ako druhý – obraz, ktorý v nás vyvoláva pocit tajuplnej exotickosti. Ako by asi tento záhadný svet plný exotických zvieratiek zapôsobil na malého človiečika a ako by mu mohol pomôcť pri riešení každodenných problémov jeho detského sveta? Tak túto otázku si položila aj Michaela Pribilincová, doktorka psychológie a vytvorila desať jedinečných Bájok spod baobabu. Ak chcete chcete spoznať všetky jej tajomstvá, stačí ak budete sledovať náš seriál a odhalíte čaro tohto výnimočného diela pre malých i veľkých. Dnes na tému: Prečo Bájky spod baobabu a nie Bájky spod čerešne? Malebná slovenská dedinka a v nej nejeden dvor plný užitočných domácich zvieratiek. Žijú tam kuriatka, sliepočky, húsky, kačičky, ale aj prasiatka či kravičky. Nad hlavami nám lieta vtáctvo od výmyslu sveta. V úľoch bzučia včely znášajúce peľ aby z neho vyrobili sladký med. Ak ste prežili detstvo na dedine, tak ako ja, viete o čom hovorím. Vôbec nepochybujem, o tom, že aj vaši drobci sa do rozmanitej ríše zvierať zamilovali a to do tých domácich, ale aj do tých z africkej savany, ktoré sa stali hrdinami Bájok spod baobabu. Pýtate sa, prečo si ich autorka, Michaela Pribilincová, zašla po svojich poučných hrdinov až do ďalekej Afriky, keď stačilo zájsť na slovenskú dedinu a už by mala hrdinov za nejeden tucet? Tak sa so mnou vydajte na vzrušujúcu cestu za exotikou africkej savany a odhaľte tajomstvo ich čara, ktoré určite zapôsobí na detskú dušičku. Skôr než sa pustíme do objavovania čara exotickej savany, či do vnímania tohto vábivého prostredia očami našich drobcov, patrí sa savane ako geografickému priestoru venovať aspoň pár viet. Iste si na niečo spomínate aj z hodín geografie a ak aj nie, žiadny strach. Spoločne si pamäť osviežime. Savana je vlastne istá vegetačná formácia s prevládajúcimi porastmi vysokých tráv a bylín. Má riedko roztrúsené skupiny krov a stromov. Striedajú sa tu suché tropické a subtropické obdobia, ktoré sú typické hlavne pre savanu etiópsku a savanu austrálsku. V Afrike stromový porast savany vytvárajú prevažne akácie, nám známe pod označením baobab, či palmy duma, v Austrálií sú to prevažne eukalypty. No a keď sa nám už baobab dostal do názvu Bájok, nemôžeme ho len tak obísť. Baobab dlaňovitý inak aj Adansonia digitata z čeľade Bombacaceae pochádza zo saván strednej Afriky. Pri výške okolo 10 metrov má neobyčajne hrubý kmeň (v priemere až 10 metrov). Baobab dosahuje vysoký vek, ktorý sa počíta na stovky rokov. Iste mi dáte za pravdu, že už len pri samotnom opise ďalekej africkej savany či sladkého stromu baobab, každého z nás zachváti túžba po exotickom dobrodružstve. Možno sa aj vy, tak ako ja, vidíte ukrytí niekde vo vysokej tráve, pred horúcim slnkom vás chránia sladké listy vyrastajúce z hrubitánského kmeňa baobabu a ste úplne potichu. Ste potichučky ako myšky, aby ste ani na sekundu nenarušili nádherný život, ktorý sa odohráva priamo pred vami. Je to život africkej savany, ktorého tok nikdy neutícha. Deň čo deň sa tam odohráva boj o obyčajné miesto pod horúcim slnkom, možno niekedy aj boj na život a na smrť, no dennodenne i súboje o srdce tej vyvolenej a tiež to najkrajšie – okamihy prvého nadýchnutia. Ak si teraz myslíte, že si pre pokoj na duši treba radšej predstaviť vylihovanie na pláži, prichádzate skutočne o veľa. Stačí len zapojiť fantáziu, predstaviť si samého seba ako pozorovateľa africkej savany a zažijete čosi neobvyklé. A teraz si predstavte, aké by to bolo, keby ste si na svoj pomyselný výlet po savane vzali aj svojich drobcov. Vnímali by to aj oni tak intenzívne ako vy, ich rodičia? Asi vás sklamem, ale asi by to nebolo veľmi rovnaké. Bolo by to ešte intenzívnejšie. Obraz africkej savany, ďalekého, exotického, vzrušujúceho a dobrodružného miesta v detskej mysli spôsobí divy. Ak vy počujete zvuky, cítite vône divočiny a vidíte krásne obrázky zo života afrických zvierat, tak drobec, ktorý je ešte viac menej ako nepopísaná doska, počuje, cíti, vníma aj vidí vo svojej predstavivosti ešte oveľa viac. On so svojou schopnosťou zveličovať je ďaleko za vašimi hranicami vnímania tohto exotického kraja. Jeho ušká, očká, či noštek hrajú spolu jedinečnú hru, vďaka ktorej zvuky, pachy, farby či tvary bude vnímať oveľa jasnejšie i pestrejšie. Africká savana sa mu v okamihu stane reálnym svetom. Svetom, v ktorom môže byť šťastný. A o to práve v Bájkach spod baobabu, ktoré sú predovšetkým príbehmi s výchovným charakterom, ide. Je to rovnaké ako v škole. Ak dieťa vôkol seba nemá pekné a najmä pútavé prostredie, aj jeho záujem sa môže strácať. Ale ak sa mu vytvorí prostredie, do ktorého sa bude rád vracať, tak aj jeho záujem o učivo bude živší. Michaela Pribilincová, autorka Bájok spod baobabu presne takéto prostredie našla a zaviedla tam aj svojich hrdinov, aby sa na ich jedinečných príbehoch mohli malí i veľkí nielen poučiť, ale aj pobaviť. Vytvorila tak dokonalý svet exotiky a vzrušenia, plný dobrodružných príbehov zvieracích obyvateľov krásnej africkej savany. Keby sme sa teraz vrátili k otázke prečo máme Bájky spod baobabu a nie napríklad Bájky spod čerešne, uvažovala by som, čo je pre naše slovenské deti známe a čo naopak úplne neznáme, čo pre ne zaváňa exotickosťou. Myslíte si, že by ich tunajšie nemé tváre mohli zaujať tak, alebo dokonca ešte viac, než nemé tváre z ďalekých krajov? Asi sotva by sme chceli od sliepočky, či kravičky, aby bola pre dnešné deti pútavejšia než had mamba či gazely. Nechápte ma zle, aj naše tuzemské zvieratká majú svoje čaro a deti ich priam milujú presne tak, ako sme ich milovali aj my v ich veku. Dieťa má však rado záhadu, tajomstvo, rado objavuje to, čo ešte nemalo šancu spoznať a presne to mu ponúkajú aj Bájky spod baobabu. Ponúkajú mu exotický svet, plný neznámych zvieratiek. Ak ste už zvedaví aké všelijaké tajomstvá skrývajú naši zvierací hrdinovia, neopúšťajte nás a čítajte tajomstvá bájok aj nabudúce.

Článok Bájky spod baobabu a ich tajomstvá: Prečo Bájky spod baobabu a nie Bájky spod čerešne? je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Africká savana, zvuky panenskej divočiny, modrá obloha a prekrásne západy slnka, jeden krajší ako druhý – obraz, ktorý v nás vyvoláva pocit tajuplnej exotickosti. Ako by asi tento záhadný svet plný exotických zvieratiek zapôsobil na malého človiečika a ako by mu mohol pomôcť pri riešení každodenných problémov jeho detského sveta? Tak túto otázku si položila aj Michaela Pribilincová, doktorka psychológie a vytvorila desať jedinečných Bájok spod baobabu. Ak chcete chcete spoznať všetky jej tajomstvá, stačí ak budete sledovať náš seriál a odhalíte čaro tohto výnimočného diela pre malých i veľkých.

Dnes na tému: Prečo Bájky spod baobabu a nie Bájky spod čerešne?

Malebná slovenská dedinka a v nej nejeden dvor plný užitočných domácich zvieratiek. Žijú tam kuriatka, sliepočky, húsky, kačičky, ale aj prasiatka či kravičky. Nad hlavami nám lieta vtáctvo od výmyslu sveta. V úľoch bzučia včely znášajúce peľ aby z neho vyrobili sladký med. Ak ste prežili detstvo na dedine, tak ako ja, viete o čom hovorím. Vôbec nepochybujem, o tom, že aj vaši drobci sa do rozmanitej ríše zvierať zamilovali a to do tých domácich, ale aj do tých z africkej savany, ktoré sa stali hrdinami Bájok spod baobabu.

Pýtate sa, prečo si ich autorka, Michaela Pribilincová, zašla po svojich poučných hrdinov až do ďalekej Afriky, keď stačilo zájsť na slovenskú dedinu a už by mala hrdinov za nejeden tucet? Tak sa so mnou vydajte na vzrušujúcu cestu za exotikou africkej savany a odhaľte tajomstvo ich čara, ktoré určite zapôsobí na detskú dušičku.

Skôr než sa pustíme do objavovania čara exotickej savany, či do vnímania tohto vábivého prostredia očami našich drobcov, patrí sa savane ako geografickému priestoru venovať aspoň pár viet. Iste si na niečo spomínate aj z hodín geografie a ak aj nie, žiadny strach. Spoločne si pamäť osviežime. Savana je vlastne istá vegetačná formácia s prevládajúcimi porastmi vysokých tráv a bylín. Má riedko roztrúsené skupiny krov a stromov. Striedajú sa tu suché tropické a subtropické obdobia, ktoré sú typické hlavne pre savanu etiópsku a savanu austrálsku. V Afrike stromový porast savany vytvárajú prevažne akácie, nám známe pod označením baobab, či palmy duma, v Austrálií sú to prevažne eukalypty.

No a keď sa nám už baobab dostal do názvu Bájok, nemôžeme ho len tak obísť. Baobab dlaňovitý inak aj Adansonia digitata z čeľade Bombacaceae pochádza zo saván strednej Afriky. Pri výške okolo 10 metrov má neobyčajne hrubý kmeň (v priemere až 10 metrov). Baobab dosahuje vysoký vek, ktorý sa počíta na stovky rokov.

Iste mi dáte za pravdu, že už len pri samotnom opise ďalekej africkej savany či sladkého stromu baobab, každého z nás zachváti túžba po exotickom dobrodružstve. Možno sa aj vy, tak ako ja, vidíte ukrytí niekde vo vysokej tráve, pred horúcim slnkom vás chránia sladké listy vyrastajúce z hrubitánského kmeňa baobabu a ste úplne potichu. Ste potichučky ako myšky, aby ste ani na sekundu nenarušili nádherný život, ktorý sa odohráva priamo pred vami.

Je to život africkej savany, ktorého tok nikdy neutícha. Deň čo deň sa tam odohráva boj o obyčajné miesto pod horúcim slnkom, možno niekedy aj boj na život a na smrť, no dennodenne i súboje o srdce tej vyvolenej a tiež to najkrajšie – okamihy prvého nadýchnutia. Ak si teraz myslíte, že si pre pokoj na duši treba radšej predstaviť vylihovanie na pláži, prichádzate skutočne o veľa. Stačí len zapojiť fantáziu, predstaviť si samého seba ako pozorovateľa africkej savany a zažijete čosi neobvyklé.

A teraz si predstavte, aké by to bolo, keby ste si na svoj pomyselný výlet po savane vzali aj svojich drobcov. Vnímali by to aj oni tak intenzívne ako vy, ich rodičia? Asi vás sklamem, ale asi by to nebolo veľmi rovnaké. Bolo by to ešte intenzívnejšie. Obraz africkej savany, ďalekého, exotického, vzrušujúceho a dobrodružného miesta v detskej mysli spôsobí divy. Ak vy počujete zvuky, cítite vône divočiny a vidíte krásne obrázky zo života afrických zvierat, tak drobec, ktorý je ešte viac menej ako nepopísaná doska, počuje, cíti, vníma aj vidí vo svojej predstavivosti ešte oveľa viac. On so svojou schopnosťou zveličovať je ďaleko za vašimi hranicami vnímania tohto exotického kraja. Jeho ušká, očká, či noštek hrajú spolu jedinečnú hru, vďaka ktorej zvuky, pachy, farby či tvary bude vnímať oveľa jasnejšie i pestrejšie. Africká savana sa mu v okamihu stane reálnym svetom. Svetom, v ktorom môže byť šťastný.

A o to práve v Bájkach spod baobabu, ktoré sú predovšetkým príbehmi s výchovným charakterom, ide. Je to rovnaké ako v škole. Ak dieťa vôkol seba nemá pekné a najmä pútavé prostredie, aj jeho záujem sa môže strácať. Ale ak sa mu vytvorí prostredie, do ktorého sa bude rád vracať, tak aj jeho záujem o učivo bude živší. Michaela Pribilincová, autorka Bájok spod baobabu presne takéto prostredie našla a zaviedla tam aj svojich hrdinov, aby sa na ich jedinečných príbehoch mohli malí i veľkí nielen poučiť, ale aj pobaviť. Vytvorila tak dokonalý svet exotiky a vzrušenia, plný dobrodružných príbehov zvieracích obyvateľov krásnej africkej savany.

Keby sme sa teraz vrátili k otázke prečo máme Bájky spod baobabu a nie napríklad Bájky spod čerešne, uvažovala by som, čo je pre naše slovenské deti známe a čo naopak úplne neznáme, čo pre ne zaváňa exotickosťou. Myslíte si, že by ich tunajšie nemé tváre mohli zaujať tak, alebo dokonca ešte viac, než nemé tváre z ďalekých krajov? Asi sotva by sme chceli od sliepočky, či kravičky, aby bola pre dnešné deti pútavejšia než had mamba či gazely. Nechápte ma zle, aj naše tuzemské zvieratká majú svoje čaro a deti ich priam milujú presne tak, ako sme ich milovali aj my v ich veku. Dieťa má však rado záhadu, tajomstvo, rado objavuje to, čo ešte nemalo šancu spoznať a presne to mu ponúkajú aj Bájky spod baobabu. Ponúkajú mu exotický svet, plný neznámych zvieratiek.

Ak ste už zvedaví aké všelijaké tajomstvá skrývajú naši zvierací hrdinovia, neopúšťajte nás a čítajte tajomstvá bájok aj nabudúce.

Článok Bájky spod baobabu a ich tajomstvá: Prečo Bájky spod baobabu a nie Bájky spod čerešne? je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Bájky spod baobabu a ich tajomstvá: Zvierací hrdinovia – 1. časť https://pozitivnerozpravky.sk/bajky-spod-baobabu-a-ich-tajomstva-zvieraci-hrdinovia-1-cast/ Wed, 05 Jun 2024 21:14:58 +0000 https://pozitivnerozpravky.sk/?p=3271 Africká savana, zvuky panenskej divočiny, modrá obloha a prekrásne západy slnka, jeden krajší ako druhý – obraz, ktorý vo nás vyvoláva pocit tajuplnej exotickosti. Ako by asi tento záhadný svet plný exotických zvieratiek zapôsobil na malého človiečika a ako by mu mohol pomôcť pri riešení každodenných problémov jeho detského sveta? Tak túto otázku si položila aj Michaela Pribilincová, doktorka psychológie a vytvorila desať jedinečných Bájok spod baobabu. Ak chcete spoznať všetky jej tajomstvá, stačí ak budete sledovať náš seriál a odhalíte čaro tohto výnimočného diela pre malých i veľkých. Dnes na tému: Zvierací hrdinovia – 1. časť Každý dobrý príbeh musí mať svojich hrdinov a každá dobrá bájka ich musí hľadať v zvieracej či rastlinnej ríši. Práve títo netradiční hrdinovia znázorňujú rôzne morálne poklesky a nastavujú nám, ľudom, zrkadlo nášho niekedy nepekného správania sa. Bájky spod baobabu si po svojich hrdinov zašli až do ďalekej africkej savany. Možno oceníte, ak v tomto článku nájdete pár základných informácii o zvieratách, ktoré sú nositeľmi ľudských vlastností v Bájkach spod baobabu. Náš citlivý slon, ktorý túži ukázať svojím blízkym že ich ľúbi, je zástupcom radu chobotnatcov. V súčasnosti žijú dva, možno tri druhy. Napríklad slon indický je vysoký až 3 metre a váži osem ton. Má mohutné čelové hrbole, chrbát sa mu zvažuje k zadku. Naproti tomu slon africký, ktorý dosahuje výšku až 3,5 m a váži 7 ton, čelové hrbole nemá a jeho chrbát je najvyšší v bedrovej časti. Má veľké plachtovité uši, ktoré mu slúžia aj na komunikáciu. Do bájok sa dostal aj nám celkom známy plaz z čeľade korytnačkovitých – korytnačka. Ak ju máte doma v akváriu, tak určite viete, že korytnačka močiarna má telo pokryté nízkym, vypuklým, čiernohnedým pancierom, nohy a chvost šupinami. Dosahuje dĺžku 20, výnimočne až 36 cm. U nás je jediným druhom korytnačkovitých a vyskytuje sa na Záhorskej a Výchdoslovenskej nížine. Patrí medzi chránené druhy. Dlhý, elegantný krk, vďaka ktorému vidí široko ďaleko a zradná obloha pred ňou neskryje žiadne svoje tajomstvá – to môže byť jedine žirafa, inak prežúvavý párnokopytník. Encyklopédie ju charakterizujú ako veľkého živočícha s dlhým krkom, za čo sa môže poďakovať predĺženým krčným stavcom, a dlhými nohami s len dvomi prstami. Živí sa vetvami a lístím stromov, ktoré si trhá svojím dlhým jazykom. Lesnaté savany a stepi obýva niekoľko druhov. A teraz trochu na ružovú nôtu! Áno, presne tak, čakajú nás plameniaky, čo svet vždy vidia tak trochu ružovo. Tu ide o rad veľkých vtákov, dlhokrké a dlhonohé druhy s charakteristickým zobákom. Pomocou mäsitého jazyka filtrujú z vody drobné živočíchy, najmä kôrovce, ktorých telá obsahujú farbivá, vďaka ktorým plameniaky dostávajú ružový až oranžový nádych. Žijú v tropických a subtropických oblastiach celého sveta, na brehoch slaných vôd s množstvom planktónu. Hniezdia v kolóniách v plytkých vodách, kde si z hliny stavajú vysoké hniezda. Možno sa z času na čas stretneme s hanlivým slovom hyenizmus, no verte či nie, hyena, a to nielen tá naša, nemusí byť až taká zlá. Patrí do čeľade cicavcov z radu šeliem. Je mäsožravá, má mohutný chrup a neobyčajne silné žuvacie svaly. Živí sa zdochlinami. Hyena škvrnitá s hyenou čabrakovou žijú v Afrike, hyena pásavá v pásme od severovýchodnej Afriky zasahuje cez Arábiu a Palestínu až do Indie. Kto si prečíta, alebo aj vypočuje bájku o Posmešnej hyene, mal by dobre poznať aj jej jedinečného partnera hrocha – zavalitého neprežúvavého párnokopytníka z čeľade hrochovitých. Polovodným spôsobom života v tečúcich i stojatých vodách Afriky žije hroch obojživelný, samec meria 4,5 m, je vynikajúcim plavcom, ktorý deň trávi na piesku alebo vo vode. V noci si hľadá rastlinnú potravu. V močaristých pralesoch žije zase hroch libérijský. Je menší ako hroch obojživelný, na rozdiel od hrocha obojživelného vo vode trávi menej času a cez deň spí. A viete prečo sú antilopa s gazelou tie najsam kamošky africkej savany? Možno je to tým, že sú z jednej a tej istej čeľade. Ak už hovoríme o antilope, hovoríme o podčeľadi turovitých párnokopytníkov. Žijú prevažne v Afrike, niekoľko druhov aj v Ázií. Najväčšia je antilopa losia s výškou okolo 170 cm a s hmotnosťou okolo 1 tony. Oproti tomu najmenšia je zasa antilopka trpasličia, vysoká sotva 25 cm, s hmotnosťou 3,5 kg. Aj gazely, tie najväčšie parádnice savany, tak ako antilopy, sú prežúvavé párnokopytníky z čeľade turovitých. Majú štíhle telo a dobre vyvinuté rohy, ktorými sa niekedy môžu pýšiť aj samice. Tie sa od samcov mierne líšia aj sfarbením. Obývajú stepi polopúšte a buše v Afrike a Ázií. Nesmiete si dovoliť obísť ani naše kone v pyžame, našich smutných hrdinov v moci pani noci alebo inak aj zebry, nepárnokopytníky z čeľade koňovitých. Tieto čiernobiele krásavice obývajú lesostepi, savany a polopúšte, ich domovmi sú aj kamenisté horské oblasti Afriky. Ich charakteristické sfarbenie, čierne pruhy na bielom podklade, má ochranný význam. Určite chcete vedieť čosi viac aj o ostatných hrdinoch našich jedinečných Bájok spod baobabu. Tak nás čítajte aj nabudúce a odhaľte tajomstvá ďalších zvieracích hrdinov.

Článok Bájky spod baobabu a ich tajomstvá: Zvierací hrdinovia – 1. časť je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Africká savana, zvuky panenskej divočiny, modrá obloha a prekrásne západy slnka, jeden krajší ako druhý – obraz, ktorý vo nás vyvoláva pocit tajuplnej exotickosti. Ako by asi tento záhadný svet plný exotických zvieratiek zapôsobil na malého človiečika a ako by mu mohol pomôcť pri riešení každodenných problémov jeho detského sveta? Tak túto otázku si položila aj Michaela Pribilincová, doktorka psychológie a vytvorila desať jedinečných Bájok spod baobabu. Ak chcete spoznať všetky jej tajomstvá, stačí ak budete sledovať náš seriál a odhalíte čaro tohto výnimočného diela pre malých i veľkých.

 

Dnes na tému: Zvierací hrdinovia – 1. časť

Každý dobrý príbeh musí mať svojich hrdinov a každá dobrá bájka ich musí hľadať v zvieracej či rastlinnej ríši. Práve títo netradiční hrdinovia znázorňujú rôzne morálne poklesky a nastavujú nám, ľudom, zrkadlo nášho niekedy nepekného správania sa. Bájky spod baobabu si po svojich hrdinov zašli až do ďalekej africkej savany. Možno oceníte, ak v tomto článku nájdete pár základných informácii o zvieratách, ktoré sú nositeľmi ľudských vlastností v Bájkach spod baobabu.

Náš citlivý slon, ktorý túži ukázať svojím blízkym že ich ľúbi, je zástupcom radu chobotnatcov. V súčasnosti žijú dva, možno tri druhy. Napríklad slon indický je vysoký až 3 metre a váži osem ton. Má mohutné čelové hrbole, chrbát sa mu zvažuje k zadku. Naproti tomu slon africký, ktorý dosahuje výšku až 3,5 m a váži 7 ton, čelové hrbole nemá a jeho chrbát je najvyšší v bedrovej časti. Má veľké plachtovité uši, ktoré mu slúžia aj na komunikáciu.

Do bájok sa dostal aj nám celkom známy plaz z čeľade korytnačkovitých – korytnačka. Ak ju máte doma v akváriu, tak určite viete, že korytnačka močiarna má telo pokryté nízkym, vypuklým, čiernohnedým pancierom, nohy a chvost šupinami. Dosahuje dĺžku 20, výnimočne až 36 cm. U nás je jediným druhom korytnačkovitých a vyskytuje sa na Záhorskej a Výchdoslovenskej nížine. Patrí medzi chránené druhy.

Dlhý, elegantný krk, vďaka ktorému vidí široko ďaleko a zradná obloha pred ňou neskryje žiadne svoje tajomstvá – to môže byť jedine žirafa, inak prežúvavý párnokopytník. Encyklopédie ju charakterizujú ako veľkého živočícha s dlhým krkom, za čo sa môže poďakovať predĺženým krčným stavcom, a dlhými nohami s len dvomi prstami. Živí sa vetvami a lístím stromov, ktoré si trhá svojím dlhým jazykom. Lesnaté savany a stepi obýva niekoľko druhov.

A teraz trochu na ružovú nôtu! Áno, presne tak, čakajú nás plameniaky, čo svet vždy vidia tak trochu ružovo. Tu ide o rad veľkých vtákov, dlhokrké a dlhonohé druhy s charakteristickým zobákom. Pomocou mäsitého jazyka filtrujú z vody drobné živočíchy, najmä kôrovce, ktorých telá obsahujú farbivá, vďaka ktorým plameniaky dostávajú ružový až oranžový nádych. Žijú v tropických a subtropických oblastiach celého sveta, na brehoch slaných vôd s množstvom planktónu. Hniezdia v kolóniách v plytkých vodách, kde si z hliny stavajú vysoké hniezda.

Možno sa z času na čas stretneme s hanlivým slovom hyenizmus, no verte či nie, hyena, a to nielen tá naša, nemusí byť až taká zlá. Patrí do čeľade cicavcov z radu šeliem. Je mäsožravá, má mohutný chrup a neobyčajne silné žuvacie svaly. Živí sa zdochlinami. Hyena škvrnitá s hyenou čabrakovou žijú v Afrike, hyena pásavá v pásme od severovýchodnej Afriky zasahuje cez Arábiu a Palestínu až do Indie.

Kto si prečíta, alebo aj vypočuje bájku o Posmešnej hyene, mal by dobre poznať aj jej jedinečného partnera hrocha – zavalitého neprežúvavého párnokopytníka z čeľade hrochovitých. Polovodným spôsobom života v tečúcich i stojatých vodách Afriky žije hroch obojživelný, samec meria 4,5 m, je vynikajúcim plavcom, ktorý deň trávi na piesku alebo vo vode. V noci si hľadá rastlinnú potravu. V močaristých pralesoch žije zase hroch libérijský. Je menší ako hroch obojživelný, na rozdiel od hrocha obojživelného vo vode trávi menej času a cez deň spí.

A viete prečo sú antilopa s gazelou tie najsam kamošky africkej savany? Možno je to tým, že sú z jednej a tej istej čeľade. Ak už hovoríme o antilope, hovoríme o podčeľadi turovitých párnokopytníkov. Žijú prevažne v Afrike, niekoľko druhov aj v Ázií. Najväčšia je antilopa losia s výškou okolo 170 cm a s hmotnosťou okolo 1 tony. Oproti tomu najmenšia je zasa antilopka trpasličia, vysoká sotva 25 cm, s hmotnosťou 3,5 kg.

Aj gazely, tie najväčšie parádnice savany, tak ako antilopy, sú prežúvavé párnokopytníky z čeľade turovitých. Majú štíhle telo a dobre vyvinuté rohy, ktorými sa niekedy môžu pýšiť aj samice. Tie sa od samcov mierne líšia aj sfarbením. Obývajú stepi polopúšte a buše v Afrike a Ázií.

Nesmiete si dovoliť obísť ani naše kone v pyžame, našich smutných hrdinov v moci pani noci alebo inak aj zebry, nepárnokopytníky z čeľade koňovitých. Tieto čiernobiele krásavice obývajú lesostepi, savany a polopúšte, ich domovmi sú aj kamenisté horské oblasti Afriky. Ich charakteristické sfarbenie, čierne pruhy na bielom podklade, má ochranný význam.

Určite chcete vedieť čosi viac aj o ostatných hrdinoch našich jedinečných Bájok spod baobabu. Tak nás čítajte aj nabudúce a odhaľte tajomstvá ďalších zvieracích hrdinov.

Článok Bájky spod baobabu a ich tajomstvá: Zvierací hrdinovia – 1. časť je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Čo je bájka a kto je Ezop? https://pozitivnerozpravky.sk/co-je-bajka-a-co-ezop/ Wed, 05 Jun 2024 21:13:35 +0000 https://pozitivnerozpravky.sk/?p=3265 Africká savana, zvuky panenskej divočiny, modrá obloha a prekrásne západy slnka, jeden krajší ako druhý – obraz, ktorý v nás vyvoláva pocit tajuplnej exotickosti. Ako by asi tento záhadný svet plný exotických zvieratiek zapôsobil na malého človiečika a ako by mu mohol pomôcť pri riešení každodenných problémov jeho detského sveta? Tak túto otázku si položila aj Michaela Pribilincová, doktorka psychológie. Vytvorila desať jedinečných bájok a nazvala ich Bájky spod baobabu. Ak chcete chcete spoznať všetky jej tajomstvá, stačí ak budete sledovať náš seriál a odhalíte čaro tohto výnimočného diela pre malých i veľkých. Dnes na tému: Čo je bájka a kto je Ezop? Pamätáte si ešte na hodinu literatúry na základnej škole, keď ste preberali literárno­vedný pojem bájka? Že ani veľmi nie? Nevadí, ľutovať nemusíte! V tomto článku sa dozviete presne to, čo potrebujete o bájke vedieť, aby ste vedeli oceniť jej patričnú vhodnosť pre vašich drobcov. Dotkneme sa jej teoretických zákutí. Osviežime si pamäť menami svetoznámych či slovenských bájkarov. Spoločne odhalíme účinky tohto obľúbeného žánru v minulosti i dnes, no a nakoniec spojíme krásny svet bájok so svetom detským. A ak už teraz máte strach, že to bude len ďalšia hodina literatúry, sľubujem, že namiesto toho pôjde o celkom príjemne čítanie. Takže, čo je to vlastne tá bájka? Ide o krátke alegorické (alegorickým sa chápe prenesenie významu) rozprávanie vo veršoch alebo v próze. Je to jeden z najstarších literárnych útvarov. Jej hrdinami môžu byť zvieratká, čo je vlastne ezopovská bájka, ale tiež i rastliny a veci – to v bájkach od G. E. Lessinga. Takíto netradičný hrdinovia slúžia na stelesnenie určitých typov ľudského charakteru. Bájka obsahuje didaktický, moralistický, či žartovný ráz. V neskoršom období v nej možno badať posun k satire a k adresnej spoločenskej kritike. Typickým predstaviteľom tohto typu bájky je napríklad aj I. A. Krylov, či La Fonraine. Zjednodušene povedané, bájka je krátky poučný príbeh, ktorý cez svojich hrdinov, a to tak zvieracích, ako aj rastlinných či vecných, poukazuje na nezdravé neduhy ľudskej spoločnosti. A viete kto je považovaný za najväčšieho tvorcu tohto, prevažne epického, žánru? Ja viem, nie je to až taká ťažká otázka a každý z nás by na ňu pohotovo odpovedal, že je ním Ezop. Predstavte si, tento antický bájkar, označovaný aj ako otec bájky, žil asi v 6. storočí pred naším letopočtom. Tejto pololegendárnej postave antickej literatúry sa neskôr pripisovalo autorstvo prakticky všetkých gréckych bájok. Podľa povestí bol otrokom tráckeho pôvodu, ktorý po prepustení putoval Babylonom a Egyptom, odkiaľ zrejme pochádzajú mnohé námety bájok tradovaných pod jeho menom. Do písomnej podoby sa dostali až v 3. storočí pred naším letopočtom a to vďaka Démétriosovi Falérskému. Staroveké veršované verzie sa dochovali v gréckom Babriovom a v latinskom Faedrovom podaní. Z byzantského obdobia sa dochovali grécke prozaické spracovania vrátane ľudového románu Ezopov život, ktoré sa stali predlohami pre rôzne národné adaptácie. No dobre, to bolo Grécko, ale čo my a naše slovenské bájky? Tu spomeniem iba Jonáša Záborského, ktorého bájky vznikali v 19. storočí. Aj on, ako aj mnohí bájkari tohto sveta, pochopil, že obyčajnou bájkou, ktorá rozpráva úplne obyčajný príbeh zvieratiek či rastlín s úplne obyčajnými ľudskými vlastnosťami, môže často dosiahnuť viac, ako priamou adresnou kritikou, ktorá vie uraziť a na čitateľa pôsobí prinajmenšom direktívne. Nemusí byť vždy pre nás práve najpríjemnejšie, keď nám niekto naservíruje ostrú kritiku priamo pred nosom. Nahneváme sa, často sa aj urazíme a účinok je aj tak mizivý. Ale keby nás niekto na naše chyby upozornil nejakým pekným príbehom, v ktorom by vystupovalo milé zvieratko, to by už bola iná káva. Nad príbehom by sme museli premýšľať, až kým by sme neprišli na to, že je zrkadlom nášho vlastného príbehu. A to je presne princíp aj samotných bájok. Čo platí pre nás, to celkom iste bude platiť aj pre tých najmenších. Ak sa hovorí o príbehoch, na ktorých sa možno poučiť – platí to hádam aj dvojnásobne. Azda všetci sa zhodneme na tom, že deti príbehy priam milujú až tak, že ich pri výchove dennodenne používa každý jeden rodič a možno si to ani neuvedomuje. Iste aj vy poznáte tie všetečné otázky vašich detí ako napr. Prečo raz prší a inokedy svieti slnko? Keby ste im vysvetlili celý meteorologický proces, nielenže ho drobec absolútne nepochopí, ale hrozí, že jeho detský rozumček bude ešte viac zmätený. Radšej si vymyslíte nejaký veku dieťaťa primeraný príbeh, nejakú bájku, ktorá drobcovi pomôže raz dva vyriešiť obrovskú záhadu. Bájky majú v detskej literatúre nepochybne svoje miesto. Drobci sa cez ne učia spoznávať malé i veľké tajomstvá tohto sveta, no môžu cez ne rozlíšiť aj čo je dobré a čo je už v spoločnosti nevhodné? Spomínate si, že pôvodným zámerom bájky je poukazovať na neblahé neduhy ľudskej spoločnosti? Tak presne na to si spomenula aj Miška Pribilincová, autorka Bájok spod baobabu, vôbec najnovších bájok pre detských čitateľov. Tak ako u Ezopa boli zámerom neduhy antického sveta, jej cieľom bolo upozorniť na isté výchovné problémy u drobcov. Práve cez ne chce svojím malým čitateľom a ich rodičom dať na známosť, že každý problém sa dá vyriešiť a je jedno, či je to v africkej savane alebo u vás doma. A ozaj, chcete vedieť prečo sa príbehy našich bájok odohrávajú na exotickej savane a nie napríklad na dvore slovenského vidieka? Tak nás čítajte aj nabudúce a dozviete sa ďalšie tajomstvá Bájok spod baobabu…

Článok Čo je bájka a kto je Ezop? je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Africká savana, zvuky panenskej divočiny, modrá obloha a prekrásne západy slnka, jeden krajší ako druhý – obraz, ktorý v nás vyvoláva pocit tajuplnej exotickosti. Ako by asi tento záhadný svet plný exotických zvieratiek zapôsobil na malého človiečika a ako by mu mohol pomôcť pri riešení každodenných problémov jeho detského sveta? Tak túto otázku si položila aj Michaela Pribilincová, doktorka psychológie. Vytvorila desať jedinečných bájok a nazvala ich Bájky spod baobabu. Ak chcete chcete spoznať všetky jej tajomstvá, stačí ak budete sledovať náš seriál a odhalíte čaro tohto výnimočného diela pre malých i veľkých.

Dnes na tému: Čo je bájka a kto je Ezop?

Pamätáte si ešte na hodinu literatúry na základnej škole, keď ste preberali literárno­vedný pojem bájka? Že ani veľmi nie? Nevadí, ľutovať nemusíte! V tomto článku sa dozviete presne to, čo potrebujete o bájke vedieť, aby ste vedeli oceniť jej patričnú vhodnosť pre vašich drobcov. Dotkneme sa jej teoretických zákutí. Osviežime si pamäť menami svetoznámych či slovenských bájkarov. Spoločne odhalíme účinky tohto obľúbeného žánru v minulosti i dnes, no a nakoniec spojíme krásny svet bájok so svetom detským. A ak už teraz máte strach, že to bude len ďalšia hodina literatúry, sľubujem, že namiesto toho pôjde o celkom príjemne čítanie.

Takže, čo je to vlastne tá bájka? Ide o krátke alegorické (alegorickým sa chápe prenesenie významu) rozprávanie vo veršoch alebo v próze. Je to jeden z najstarších literárnych útvarov. Jej hrdinami môžu byť zvieratká, čo je vlastne ezopovská bájka, ale tiež i rastliny a veci – to v bájkach od G. E. Lessinga. Takíto netradičný hrdinovia slúžia na stelesnenie určitých typov ľudského charakteru. Bájka obsahuje didaktický, moralistický, či žartovný ráz. V neskoršom období v nej možno badať posun k satire a k adresnej spoločenskej kritike. Typickým predstaviteľom tohto typu bájky je napríklad aj I. A. Krylov, či La Fonraine. Zjednodušene povedané, bájka je krátky poučný príbeh, ktorý cez svojich hrdinov, a to tak zvieracích, ako aj rastlinných či vecných, poukazuje na nezdravé neduhy ľudskej spoločnosti.

A viete kto je považovaný za najväčšieho tvorcu tohto, prevažne epického, žánru? Ja viem, nie je to až taká ťažká otázka a každý z nás by na ňu pohotovo odpovedal, že je ním Ezop. Predstavte si, tento antický bájkar, označovaný aj ako otec bájky, žil asi v 6. storočí pred naším letopočtom. Tejto pololegendárnej postave antickej literatúry sa neskôr pripisovalo autorstvo prakticky všetkých gréckych bájok. Podľa povestí bol otrokom tráckeho pôvodu, ktorý po prepustení putoval Babylonom a Egyptom, odkiaľ zrejme pochádzajú mnohé námety bájok tradovaných pod jeho menom. Do písomnej podoby sa dostali až v 3. storočí pred naším letopočtom a to vďaka Démétriosovi Falérskému. Staroveké veršované verzie sa dochovali v gréckom Babriovom a v latinskom Faedrovom podaní. Z byzantského obdobia sa dochovali grécke prozaické spracovania vrátane ľudového románu Ezopov život, ktoré sa stali predlohami pre rôzne národné adaptácie.

No dobre, to bolo Grécko, ale čo my a naše slovenské bájky? Tu spomeniem iba Jonáša Záborského, ktorého bájky vznikali v 19. storočí. Aj on, ako aj mnohí bájkari tohto sveta, pochopil, že obyčajnou bájkou, ktorá rozpráva úplne obyčajný príbeh zvieratiek či rastlín s úplne obyčajnými ľudskými vlastnosťami, môže často dosiahnuť viac, ako priamou adresnou kritikou, ktorá vie uraziť a na čitateľa pôsobí prinajmenšom direktívne. Nemusí byť vždy pre nás práve najpríjemnejšie, keď nám niekto naservíruje ostrú kritiku priamo pred nosom. Nahneváme sa, často sa aj urazíme a účinok je aj tak mizivý. Ale keby nás niekto na naše chyby upozornil nejakým pekným príbehom, v ktorom by vystupovalo milé zvieratko, to by už bola iná káva. Nad príbehom by sme museli premýšľať, až kým by sme neprišli na to, že je zrkadlom nášho vlastného príbehu. A to je presne princíp aj samotných bájok.

Čo platí pre nás, to celkom iste bude platiť aj pre tých najmenších. Ak sa hovorí o príbehoch, na ktorých sa možno poučiť – platí to hádam aj dvojnásobne. Azda všetci sa zhodneme na tom, že deti príbehy priam milujú až tak, že ich pri výchove dennodenne používa každý jeden rodič a možno si to ani neuvedomuje. Iste aj vy poznáte tie všetečné otázky vašich detí ako napr. Prečo raz prší a inokedy svieti slnko? Keby ste im vysvetlili celý meteorologický proces, nielenže ho drobec absolútne nepochopí, ale hrozí, že jeho detský rozumček bude ešte viac zmätený. Radšej si vymyslíte nejaký veku dieťaťa primeraný príbeh, nejakú bájku, ktorá drobcovi pomôže raz dva vyriešiť obrovskú záhadu.

Bájky majú v detskej literatúre nepochybne svoje miesto. Drobci sa cez ne učia spoznávať malé i veľké tajomstvá tohto sveta, no môžu cez ne rozlíšiť aj čo je dobré a čo je už v spoločnosti nevhodné? Spomínate si, že pôvodným zámerom bájky je poukazovať na neblahé neduhy ľudskej spoločnosti? Tak presne na to si spomenula aj Miška Pribilincová, autorka Bájok spod baobabu, vôbec najnovších bájok pre detských čitateľov. Tak ako u Ezopa boli zámerom neduhy antického sveta, jej cieľom bolo upozorniť na isté výchovné problémy u drobcov. Práve cez ne chce svojím malým čitateľom a ich rodičom dať na známosť, že každý problém sa dá vyriešiť a je jedno, či je to v africkej savane alebo u vás doma.

A ozaj, chcete vedieť prečo sa príbehy našich bájok odohrávajú na exotickej savane a nie napríklad na dvore slovenského vidieka? Tak nás čítajte aj nabudúce a dozviete sa ďalšie tajomstvá Bájok spod baobabu…

Článok Čo je bájka a kto je Ezop? je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>