Je bežný deň, z práce idem po malého Peťka do školky, na preliezky, zmrzlinu a potom domov. Večer sa spolu rozprávame, ako sa mal v škôlke, čo sa mu cez deň najviac páčilo a čo by rád zmenil. Len na upresnenie, Peťko je úžasné živé dieťa, občas až príliž temperamentné, a niekedy vystrkuje rožky na svojich spolužiakov. Preto sa o tom často bavíme, ako mohol na určité zápletky zareagovať inak a pod. No je to o neustálom rozprávaní a pripomínaní… Potom som šla variť večeru, kým sa malý začal hrať v izbe. Po nejakej chvíly prišiel za mnou a hovorí: “Vieš mami, je ťažké byť v škôlke dobrý. Mohla by si napísať pozitívnu rozprávku o tom, ako byť v škôlke dobrý, ako sa nebiť?” Prvé čo ma napadlo bolo, ako 5-ročné dieťa môže takto uvažovať….no vzápätí som sa jeho požiadavky chytili a začala sa pýtať, či aj vie, aký to má byť príbeh. A Peťko stručne a suveréjne odpovedal:” Raz sa jeden chlapček začne biť, potom ho druhý chlapček bude biť, on bude smutný, ospravedlní sa mu, že ho to mrzí lebo ho má rád. A ponaučenie: Keď sa začneš s niekym biť on ti to nakoniec vráti. Koniec.” Presne takto to zhrnul :o) Potom so sa ho spýtala: ” Ako by to malo byť, čo by mal chlapček v rozprávke urobiť, aby neudrel kamaráta, keď sa nahnevá? A Peťko odpovedal: “Keď ho niekto nahnevá, pojde od neho radšej preč.” Potom sme sa rozprávali o situácii, ktorú prežil v škôlke a ako by to mohlo byť inak. Nakoniec to Peťko zhrnul takto: “Keď ma niekto nahnevá a ja ho potom udriem, chvílu som spokojný no potom mám zvyšok dňa škaredý, lebo sa učitelka aj mamina na mňa hnevá. Keď ma ale niekto nahnevá a ja od neho radšej odídem, tak budem síce chvílu nahnevaný, no potom ma to prejde a zvyšok dňa budem mať pekný, lebo ma to nebude neskôr mrzieť a nikto iný sa na mňa nebude hnevať, ako mamina či učiteľka.”