Impulz pre vznik Pozitívnych rozprávok sa dá ľahko vyčítať z deja príbehov rozprávkových hrdinov, ktorí nás sprevádzajú už od útleho detstva až po starobu. O náš prvý kontakt sa starali naši rodičia a starí rodičia, keď sme si vyprosili rozprávku na dobrú noc. To isté robia naše deti, ktoré chcú pred spaním počuť nejaký zaujímavý príbeh a to isté si od nás vypýtajú aj vnúčence, ktorým nebudem vedieť odolať zase my. Čítame tie staré klasické príbehy bez toho, aby sme sa spýtali či sú tie príbehy vhodné pre naše deti. Náš seriál Klasické verzus Pozitívne vám celkom iste dá odpoveď.

Pred vami je posledná časť nášho seriálu. V tej predchádzajúcej sme písali o tom, že ježibaba z Medovníkovej chalúpky nemusí vždy nahánať strach.

Predchádzajúca časť seriálu je k dispozícii tu: http://www.pozitivnerozpravky.sk/klasicke-vs-pozitivne-3cast/.

Dnes na tému: O Popoluške

Kto by už dnes nepoznal rozprávku o Popoluške? Príbeh úbohej siroty, ktorú macocha pre jej krásu tak nenávidí, že ju odstrkuje medzi služobníctvo a núti ju robiť tie najpodradnejšie domáce práce, je známy takmer na celom svete. V dnešnej dobe to už ani zďaleka nie je príbeh určený len pre detské ušká. Pre romantický ráz sa jeho hlavný motív stáva základným kameňom nejedného romantického filmu, či seriálu. A kým sa klasické verzie rozprávky zameriavajú na vonkajšie faktory, ovplyvňujúce život známej dievčiny, niektoré filmové produkcie sa čiastočne zaoberajú aj vnútornými zdrojmi hlavnej hrdinky, presne tak, ako aj pozitívna verzia od Michaely Pribilincovej.

Asi ste si už zvykli, že v článkoch o Červenej Čiapočke či Medovníkovej chalúpke spoločne objavujeme hlavné rozdiely medzi klasickou a pozitívnou verziou týchto rozprávok. No v tomto článku, venovanému Popoluške, trošku taktiku zmeníme. Samozrejme, i tu by sa tých rozdielov dalo uviesť niekoľko, na ktoré sa tiež môžete tešiť, no v prvom rade chcem, aby sme sa pokúsili nájsť spoločne odpoveď na otázku, prečo je pre pozitívnu verziu Popolušky také dôležité poukázať na motiváciu konania nielen macochy, ale i samotnej Popolušky.

Na začiatok si priblížme meno Popolušky. Vedeli by ste povedať odkiaľ sa vzalo? Ak si myslíte, že ide o nejaké hanlivé označenie s jasným cieľom úbohú dievčinu ešte viac ponížiť, ste na omyle. No niet divu, mylná predstava nepeknej prezývky má zaiste svoje korene v samotnom príbehu. Poslucháči sa domnievajú, že hrdinka má tvár večne od popola, preto ju aj nazvali Popoluškou, no opak je pravdou. Popol samotný je symbolom očisty a tak je vnímaná aj dievčina, ktorá hoci je večne ufúľaná zvonku, čo je dôsledkom roboty od svitu do mrku, predsa len má čistú dušu. Presne z tohto dôvodu v pozitívnej verzii rozprávky je popol niečo, čo má veľmi rada a podľa toho je aj pomenovaná.

Krásna sirota prišla o mamu. Otec, ktorý sa jej snaží vynahradiť materinskú lásku a len preto sa znova ožení či macocha s dcérami, ktoré namiesto toho, aby sa spojili do rodiny, robia Popoluške prieky a majú z nej iba slúžku a napokon krásny sen o nedosiahnuteľnej slobode a láske. Toto sú fakty, ktoré nájdeme v klasickej verzii. Neobišla ich ani pozitívna Popoluška, ktorá vychádza prakticky z rovnakej situácie ako jej klasické kolegyne. Dôležitá je však reakcia na nepriaznivú situáciu.

Úloha macochy v klasickej Popoluške je viac ako jasná. Tvorí morálny protipól hlavnej hrdinky a vnímame ju ako hlavný zdroj zla. Ona je hlavnou príčinou krutej situácie, do ktorej sa Popoluška dostáva. Hoci sa táto postava v pozitívnej verzii príliš nemení, jej úloha je predsa len iná. I tu máme dočinenia s ponižovaním a nútenou prácou dievčiny, no sme aj svedkami strachu pred macochou, ktorý pramení z nízkeho sebavedomia mladého dievčaťa. Pozitívna Popoluška nie je len odstrkovaná, ale najmä zakríknutá, utiahnutá stvora, čo sa bojí čo i len snívať o šťastnejšom živote. Sama má o sebe veľmi nízku mienku a ani sa nečuduje, že ju nikto nemá rád a každý v nej vidí slúžku, keďže sa tak vníma aj ona sama.

Krásne to vidieť aj keď ju macocha namiesto nezmyselného vyberania šošovice z popola pustí na bál, a aj keď by mala byť šťastím bez seba, ona vo svojej izbičke plače. Vie, že je iba slúžkou od popola a sama seba sa pýta, ako by mohla na bál ísť. Zázrak, na ktorý čaká však neprichádza a ona si uvedomuje, že ak chce, aby ju ostatní vnímali inak, musí sa predovšetkým vnímať inak ona sama. To, čo sa dialo v našej rozprávke potom, je len výsledkom prerodu jej sebalásky, ktorá je niekedy veľmi dôležitá.

A ešte jedna maličkosť. Čo by to bola Popoluška bez celkom maličkej črievičky, vďaka ktorej ju vždy nájde jej milovaný princ? V pozitívnej verzii ju však nečakajte. Črievička je na jednej sestre primalá, no tej druhej zase priveľká, čo je len ďalší dôkaz o tom, že krízou sebalásky môže trpieť naozaj ktokoľvek z nás, deti nevynímajúc.

Tak ako v Červenej Čiapočke je motívom konania vlka veľký hlad, v Medovníkovej chalúpke za strach detí môže iba nešťastný chýr, za ktorým stojí strach z nepoznaného, motív konania je dôležitý aj v pozitívnej Popoluške. Dokonca je tu prioritný a nízke sebavedomie, ktoré je u filmových Popolušiek viac či menej naznačené, je tu na prvom mieste. A ak autorka pozitívnej verzie Popoluškinu situáciu ani trochu neuľahčuje, robí tak iba preto, aby tým najmenším ukázala ako veľmi si môžeme ublížiť, ak si nebudeme vážiť samých seba. Zamyslíte sa nad tým, keď opäť raz budete svojím deťom čítať jednu z množstva verzií Popolušky a oni sa vás budú pýtať, prečo sa macocha správala k hrdinke tak kruto. Nebolo by lepšie ponúknuť im verziu, ktorá im to vysvetlí tak, ako to robí pozitívna verzia Mišky Pribilincovej?