Archívy Motivačné rozprávky - Pozitívne rozprávky https://pozitivnerozpravky.sk/category/motivacne/ robíme detský svet krajším Fri, 22 Aug 2025 10:54:00 +0000 sk-SK hourly 1 https://wordpress.org/?v=6.9 Komár Cucko https://pozitivnerozpravky.sk/komar-cucko/ Wed, 05 Jun 2024 21:10:36 +0000 https://pozitivnerozpravky.sk/?p=3259 Sem vložte text nadpisu

Článok Komár Cucko je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Sem vložte text nadpisu

Článok Komár Cucko je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Lastovička Evička https://pozitivnerozpravky.sk/random-rendezvous-unexpected-encounters-at-the-pet-shop/ Wed, 28 Feb 2024 11:35:57 +0000 https://demosites.royal-elementor-addons.com/pet-shop-v1/?p=344 Rozprávka ako darček- Lastovička Evička Nad oknami pod strechami, si lastovičky stavali krásne hniezda, svoje domy. Mladá lastovička Evička ešte bývala so svojou maminkou, no vedela, že už prišiel čas, aby si postavila vlastný domček. Ako jej mamka vravela: „Nadišiel čas vyletieť z hniezda.“ A veru, aj ona už cítila, že by sa mala poobzerať po svojom vlastnom hniezde.A tak sa lastovička Evička jedného krásneho dňa vybrala hľadať pekné miesto, kde by si postavila svoj domček. Letela od strechy ku streche, od okienka ku okienku, no všade, kde by sa jej páčilo, už niekto postavil hniezdo. Vyrozprávala sa svojim kamarátkam a tie ju začali chuderku ľutovať: „Ty máš ale smolu. Nemáš veru šťastie, čo len s tebou teraz bude?“ Avšak Evička im hrdo odpovedala: „Ktovie, či mám šťastie a či nešťastie? Všetko je tak, ako má byť.“ Smelo sa teda vybrala ďalej hľadať. Vtom zbadala, ako ľudia začali ničiť hniezda iným lastovičkám, práve na tom dome, ktorý sa jej tak páčil. Darmo, ten dom sa páčil aj ľuďom, ktorí v ňom bývali a nechceli sa oň s lastovičkami deliť. „Íha, keby tam predtým bolo voľné miesto pre moje hniezdo, už by som ho mala zničené, len čo by som ho dostavala,“ poriadne si vydýchla. „Musím hľadať ďalej, niekde, kde môj domček nebude ľuďom na obtiaž.” Hľadala sedem dlhých dní. Nakoniec našla krásne miesto pre svoje hniezdo na vysokej budove, kde už ľudia nedočiahli. Postavila si tam krásne hniezdo. Len čo ho dokončila, zavolala svoje kamarátky na oslavu. „Evička, kamarátka naša. Veruže máš krásny domček. A aké krásne miesto si si našla,“ v dobrom jej závideli. „Teraz ti ho už nikto nezničí. Nestane sa ti to, čo našim príbuzným. Máš ty veru veľké šťastie.“ A Evička len zaštebotala: „Šťastie, a či nešťastie, ktovie. Všetko je tak, ako má byť,“ spokojne sa na ostatné lastovičky usmiala. Prešlo pár týždňov.  Lastovička Evička sa vracala z denného lovu mušiek do svojho krásneho domčeka. Bol to dlhý deň a tešila sa na to, kedy si vystrie krídelká. No čo to nevidí, len čo vletí do svojho domu? V jej domčeku už niekto bol: „Haló, toto je môj domček, kto ste?” pýtala sa Evička. A z domčeka sa ozvalo: „Teraz je to už náš domček. My sme vrabčia rodinka. Mám tri deti, nemám kde ísť,“ smutne zahlásila mamka vrabčica. „Ty si iste postavíš nový dom.“ Lastovička Evička sa ich márne pokúšala presvedčiť, aby jej domček vrátili. Vrabčica sa so svojimi deťmi ani nepohla. Evička sa vybrala za svojimi kamarátkami, aby mala kde prespať. Všetko im vyrozprávala, a tie sa pustili do bedákania: „Aké nešťastie sa ti prihodilo… Drzé vrabce sú to. Berú si naše domčeky, no čistá katastrofa. Len čo slnko vyjde, pôjdeme s tebou a vyženieme ich odtiaľ!“ „Nie, necháme ich tam. Ktovie, či je to šťastie a či nešťastie. Všetko je tak, ako má byť,“ ešte vždy verila lastovička Evička. Evička sa viac nad vrabcami netrápila, a hneď ako vyšlo slnko, vybrala sa hľadať miesto pre svoj nový domček. Ako tak poletovala sem a tam, priletel k nej krásny lastovičiak Nio a milo sa jej prihovoril. „Ahoj krásavica, stratila si niekoho? Môžem ti nejako pomôcť?“ Lastovička Evička sa usmiala a vysvetlila mu, čo sa jej prihodilo a že teraz hľadá miesto pre svoj nový domček. V tom jej mladý Nio navrhol: „Vieš čo, poď bývať ku mne. Môj dom je veľký, iste sa ti bude páčiť. A ty sa veľmi páčiš mne,“ usmial sa pekný lastovičiak, ktorý sa na prvý pohľad do lastovičky Evičky zamiloval. „Rád by som si ťa vzal za ženu.” Evička párkrát preletela okolo smelého lastovičiaka, a keďže aj ona už túžila mať svoju rodinu a Nio sa jej veľmi páčil, súhlasila a nasťahovala sa k nemu. Keď to videli jej kamarátky, začali si medzi sebou štebotať: „Tá má ale šťastie, takého krásavca si tak rýchlo našla a my nemáme ešte nikoho.“ Vtom sa ozvala jedna lastovička: „Šťastie a či nešťastie, ktovie? Všetko je tak, ako má byť.“ KONIEC Ponaučenie: Každý problém môže byť našou výzvou, príležitosť ou k niečomu novému a lepšiemu. Záleží na tom, ako sa sami rozhodneme. Case read they must it of cold that. Speaking trifling an to unpacked moderate debating learning. An particular contrasted he excellence favourable on. Nay preference dispatched difficulty continuing joy one. Songs it be if ought hoped of. Too carriage attended him entrance desirous the saw. Twenty sister hearts garden limits put gay has. We hill lady will both sang room by. Desirous men exercise overcame procured speaking her followed. Otázky Stalo sa aj vám niekedy, že sa niečo, čo najskôr vyzeralo ako zlé, nakoniec obrátilo na dobré? Čo vás naposledy nahnevalo alebo ste z toho boli smutní? Vedeli by ste ako to zmeniť na niečo pekné, čo vám urobí radosť? Je podľa vás dôležité nevzdávať sa a veriť, že všetko nakoniec dobre dopadne?

Článok Lastovička Evička je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Rozprávka ako darček- Lastovička Evička

Nad oknami pod strechami, si lastovičky stavali krásne hniezda, svoje domy. Mladá lastovička Evička ešte bývala so svojou maminkou, no vedela, že už prišiel čas, aby si postavila vlastný domček. Ako jej mamka vravela: „Nadišiel čas vyletieť z hniezda.“ A veru, aj ona už cítila, že by sa mala poobzerať po svojom vlastnom hniezde.
A tak slast1-171x121 Rozprávka ako darček- Lastovička Evička a lastovička Evička jedného krásneho dňa vybrala hľadať pekné miesto, kde by si postavila svoj domček. Letela od strechy ku streche, od okienka ku okienku, no všade, kde by sa jej páčilo, už niekto postavil hniezdo.

Vyrozprávala sa svojim kamarátkam a tie ju začali chuderku ľutovať: „Ty máš ale smolu. Nemáš veru šťastie, čo len s tebou teraz bude?“ Avšak Evička im hrdo odpovedala: „Ktovie, či mám šťastie a či nešťastie? Všetko je tak, ako má byť.“

Smelo sa teda vybrala ďalej hľadať. Vtom zbadala, ako ľudia začali ničiť hniezda iným lastovičkám, práve na tom dome, ktorý sa jej tak páčil. Darmo, ten dom sa páčil aj ľuďom, ktorí v ňom bývali a nechceli sa oň s lastovičkami deliť.

„Íha, keby tam predtým bolo voľné miesto pre moje hniezdo, už by som ho mala zničené, len čo by som ho dostavala,“ poriadne si vydýchla. „Musím hľadať ďalej, niekde, kde môj domček nebude ľuďom na obtiaž.”

Hľadala sedem dlhých dní. Nakoniec našla krásne miesto pre svoje hniezdo na vysokej budove, kde už ľudia nedočiahli. Postavila si tam krásne hniezdo. Len čo ho dokončila, zavolala svoje kamarátky na oslavu. „Evička, kamarátka naša. Veruže máš krásny domček. A aké krásne miesto si si našla,“ v dobrom jej závideli. „Teraz ti ho už nikto nezničí. Nestane sa ti to, čo našim príbuzným. Máš ty veru veľké šťastie.“

A Evička len zaštebotala: „Šťastie, a či nešťastie, ktovie. Všetko je tak, ako má byť,“ spokojne sa na ostatné lastovičky usmiala.

Prešlo pár týždňov.  Lastovička Evička sa vracala z denného lovu mušiek do svojho krásneho domčeka. Bol to dlhý deň a tešila sa na to, kedy si vystrie krídelká. No čo to nevidí, len čo vletí do svojho domu? V jej domčeku už niekto bol: „Haló, toto je môj domček, kto ste?” pýtala sa Evička.

A z domčeka sa ozvalo: „Teraz je to už náš domček. My sme vrabčia rodinka. Mám tri deti, nemám kde ísť,“ smutne zahlásila mamka vrabčica. „Ty si iste postavíš nový dom.“

Lastovička Evička sa ich márne pokúšala presvedčiť, aby jej domček vrátili. Vrabčica sa so svojimi deťmi ani nepohla. Evička sa vybrala za svojimi kamarátkami, aby mala kde prespať. Všetko im vyrozprávala, a tie sa pustili do bedákania: „Aké nešťastie sa ti prihodilo… Drzé vrabce sú to. Berú si naše domčeky, no čistá katastrofa. Len čo slnko vyjde, pôjdeme s tebou a vyženieme ich odtiaľ!“

„Nie, necháme ich tam. Ktovie, či je to šťastie a či nešťastie. Všetko je tak, ako má byť,“ ešte vždy verila lastovička Evička.

20C-4 Q94

Evička sa viac nad vrabcami netrápila, a hneď ako vyšlo slnko, vybrala sa hľadať miesto pre svoj nový domček. Ako tak poletovala sem a tam, priletel k nej krásny lastovičiak Nio a milo sa jej prihovoril. „Ahoj krásavica, stratila si niekoho? Môžem ti nejako pomôcť?“

Lastovička Evička sa usmiala a vysvetlila mu, čo sa jej prihodilo a že teraz hľadá miesto pre svoj nový domček. V tom jej mladý Nio navrhol: „Vieš čo, poď bývať ku mne. Môj dom je veľký, iste sa ti bude páčiť. A ty sa veľmi páčiš mne,“ usmial sa pekný lastovičiak, ktorý sa na prvý pohľad do lastovičky Evičky zamiloval. „Rád by som si ťa vzal za ženu.”

lastovicka900-600+

Evička párkrát preletela okolo smelého lastovičiaka, a keďže aj ona už túžila mať svoju rodinu a Nio sa jej veľmi páčil, súhlasila a nasťahovala sa k nemu.

Keď to videli jej kamarátky, začali si medzi sebou štebotať: „Tá má ale šťastie, takého krásavca si tak rýchlo našla a my nemáme ešte nikoho.“ Vtom sa ozvala jedna lastovička: „Šťastie a či nešťastie, ktovie? Všetko je tak, ako má byť.“

KONIEC

Ponaučenie:

Každý problém môže byť našou výzvou, príležitosť ou k niečomu novému a lepšiemu. Záleží na tom, ako sa sami rozhodneme.

Case read they must it of cold that. Speaking trifling an to unpacked moderate debating learning. An particular contrasted he excellence favourable on. Nay preference dispatched difficulty continuing joy one. Songs it be if ought hoped of. Too carriage attended him entrance desirous the saw. Twenty sister hearts garden limits put gay has. We hill lady will both sang room by. Desirous men exercise overcame procured speaking her followed.

Otázky

  • Stalo sa aj vám niekedy, že sa niečo, čo najskôr vyzeralo ako zlé, nakoniec obrátilo na dobré?
  • Čo vás naposledy nahnevalo alebo ste z toho boli smutní? Vedeli by ste ako to zmeniť na niečo pekné, čo vám urobí radosť?
  • Je podľa vás dôležité nevzdávať sa a veriť, že všetko nakoniec dobre dopadne?

Článok Lastovička Evička je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Na farme https://pozitivnerozpravky.sk/critter-chronicles-random-musings-from-the-pet-shop-floor/ Wed, 28 Feb 2024 11:35:32 +0000 https://demosites.royal-elementor-addons.com/pet-shop-v1/?p=342 Na okraji lesa, pri zelenej lúke bola malá farma. Na tej farme žili spokojne zvieratká. Kravičky, sliepočky s kohútom, ovečky, pes Šarik, kocúr Muro a koník Smarty. Keď sa cez kravičky cez deň pásli na lúke, Šarik ich ako správny pastierky pes sledoval a dával pozor aby nezašli ďaleko, alebo aby sa nejaká zatúlaná ovečka nezatárala do jeho stáda. Bola to veru ťažká, no veľmi užitočná práca. Nebyť psíka Šarika, všetky kravičky by sa v lese potratili a potom od koho by pili deti na farme mliečko? Ako ich tak jedného dňa Šarik sledoval, zbadal malú ovečku, ktorá sa zo zvedavosti  priplietla medzi kravičky. Rozbehol sa k nej a začal riadne nahnevaný štekať:    „Haf haf, utekaj späť k mame, tu nemáš čo robiť. Toto sú kravy, ty si ovca. Vráť sa medzi svojich.“ Malá ovečka psíka neposlúchla, a rýchlo sa schovala medzi kravy. Šarik začal zúriť, a naokolo vybrechovať:  „No pozrite sa na ňu, pozrite! Vôbec ma nepočúva! Vari nevie, že tu rozkazujem ja, kto má kde ísť?“ Ovečky na neho len zamékali a pásli sa pokojne ďalej. Koník Smárty, verný Šarikov kamarát, k nemu pribehol a začal ho utešovať: „Ale no tak, milý priateľ. Načo sa toľko rozčuľuješ nad jednou malou ovečkou? Veď aj tak je medzi svojimi. Či vari nepatria aj ovečky medzi nás?“ Šarik sa na neho namosúrene pozrel a dôležito riekol  „Ovce sú ovce a kravy sú kravy. Nech je v tom poriadok. Ako by to vyzeralo, keby si každý chodil kde chce?“ Múdry koník sa len usmial a psíkovi pohotovo odvetil. „Priateľ môj, sme spolu od mala. Ako by sme dopadli, keby nám gazda nedovolil stretávať sa, rozprávať alebo sa hrať? Boli by sme sami. A ja nemám rád samotu. Je mi jedno, že si pes a nie kôň, tak ako mi jedno, že Muro je kocúr,“ veselo zaerdžal. „Aj s tým sa rád zabávam. Pre mňa je dôležité, či mi je s ním dobre a nie to, že je iný ako ja.“ Pravda je, že by som nechcel byť na farme zavretý, a nemohol sa s nikým zabávať.“ Šarik zahanbene sklopil uši a dodal: „Už sa mi to raz i stalo. Gazda ma zavrel do búdy, lebo som bol na Mura zlý. Tak som ho vyobháňal, až sliepky okolo nás lietali.“ „Ihaa, to si pamätám,“ pobavene zaerdžal koník. „Chudák Muro, bol taký naježený, že vyzeral ako kefa do komína. Neznášal si Mura a len sebe si tým zle spravil. Bol si tam zavretý dosť dlho, až mi bolo za tebou smutno.“ Šarik odpovedal: „Veru, odvtedy sa na Mura radšej ani nepozriem. Chcem mať s ním pokoj.“ „A čo ti vlastne Muro spravil, že si ho tak obháňal?“ spýtal sa koník kamaráta. Šarik sa obzrel za stádom či je všetko v najlepšom poriadku a až potom koníkovi odpovedal:  „Hmm, čo mi spravil? Hm… vlastne ani neviem, no nepáčilo sa mi ako vrtí chvostom, akoby sa mi vysmieval. A to jeho zaliečanie sa pred farmárom,“ striaslo ho. Tak ja behám celý deň, aby som gazdovi ovce postrážil a on sa vyvaľuje na okne. A večer, keď ja ležím unavený pri gazdových nohách, on sa mu líška na kolenách, akoby toho urobil viac než ja.“ „Ihaa, tak ty na neho žiarliš? Teba hnevá len preto, že je to kocúr a nie pes.“ „Ale kdeže, nech si je kocúr, no nech sa sprava normálne“ Koník na Šarika žmurkol a odcválal preč.  Šarik nechápal, čo tým myslel.  „Čo, aj jemu preskočilo? Vari som ho urazil? Veď na neho som nič zle nepovedal? Nechám teda tak tú malú ovcu, nech si robí čo chce. Aj tak musím všetky kravy domov zahnať, o chvíľu bude slnko zapadať.” Keď už boli všetky zvieratka späť vo svojich ohradách, unavený Šarik si ľahol pred búdu a spokojne si začal obhrýzať kosť, ktorú mu gazda nechal z večere. Vtom k nemu pribehol koník Smarty a odkopol mu kosť ďaleko od búdy. „Ale fuj Šaro, čo to žerieš, si normálny?“ vysmeje ho Smarty a čosi mu ponúka. „Tu máš ovos. Ten predsa žerú všetci.“ „Čo sa ti stalo Smarty? Veď ja ovos nežeriem!“ odpovedal prekvapený Šarik. „A prečo nežerieš ovos, keď my všetci ho žerieme? Prečo ti nechutí?“ spýtal sa ho najlepší kamoš, akoby sám dobre nevedel, že psíci ovos nechcú a je im viac na škodu, ako na osoh. „Kravy, ovce ba aj sliepky, všetci ho jedia, len ty nie. Ty musíš byť potom nenormálny.“ „Čo mi to tu hovoríš? Veď vieš, že ja som pes. A psy ovos nežerú. Vráť mi tú kosť, lebo budem vrčať,“ varoval koníka Šarik, teraz už naozaj zúril ako taký pes. „Aha, tak ty si pes?“ spýtal sa ho koník. „Takže keď sa správaš ako pes, je to normálne, i keď nám sa to môže zdať ako nenormálne. Potom keď sa Muro správa ako mačka, aj to je normálne, no nie?“ Šarik sa poškrabal za uchom a chvíľu rozmýšľal: „Aha, už rozumiem, čo si mi chcel povedať. Ja som sa na Mura hneval len za to, že sa správal ako mačka. Veď on je mačka. To čo pre mňa je nenormálne, pre neho je normálne. Bol som veru hlúpy, priznávam,“ povedal úprimne a rozhodol sa, že Muro dostane novú šancu. „A teraz mi kopni naspäť tú kosť.“ Smarty starého Šarika vystískal od radosti. Bol hrdý na svojho priateľa, ktorý  pochopil, ako sa v Murovi mýlil. KONIEC Ponaučenie: To, čo je normálne pre jedného, nemusí byť normálne pre druhého. Každý má svoju pravdu. Otázky: Prečo sa podľa vás hneval psík Šarik na kocúra Mura? Čo mu prekážalo? Kto povedal psíkovi, že by sa na Mura nemal hnevať a prečo? Čo je podľa vás normálne? Kto je a kto nie je normálny? Povedali ste niekedy o niekom, že nie je normálny? A prečo?  Bolo to správne?

Článok Na farme je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Na okraji lesa, pri zelenej lúke bola malá farma. Na tej farme žili spokojne zvieratká. Kravičky, sliepočky s kohútom, ovečky, pes Šarik, kocúr Muro a koník Smarty. Keď sa cez kravičky cez deň pásli na lúke, Šarik ich ako správny pastierky pes sledoval a dával pozor aby nezašli ďaleko, alebo aby sa nejaká zatúlaná ovečka nezatárala do jeho stáda. Bola to veru ťažká, no veľmi užitočná práca. Nebyť psíka Šarika, všetky kravičky by sa v lese potratili a potom od koho by pili deti na farme mliečko?

Ako ich tak jedného dňa Šarik sledoval, zbadal malú ovečku, ktorá sa zo zvedavosti  priplietla medzi kravičky. Rozbehol sa k nej a začal riadne nahnevaný štekať: 

  • „Haf haf, utekaj späť k mame, tu nemáš čo robiť. Toto sú kravy, ty si ovca. Vráť sa medzi svojich.“

Malá ovečka psíka neposlúchla, a rýchlo sa schovala medzi kravy. Šarik začal zúriť, a naokolo vybrechovať: 

  • „No pozrite sa na ňu, pozrite! Vôbec ma nepočúva! Vari nevie, že tu rozkazujem ja, kto má kde ísť?“

Ovečky na neho len zamékali a pásli sa pokojne ďalej. Koník Smárty, verný Šarikov kamarát, k nemu pribehol a začal ho utešovať:

  • „Ale no tak, milý priateľ. Načo sa toľko rozčuľuješ nad jednou malou ovečkou? Veď aj tak je medzi svojimi. Či vari nepatria aj ovečky medzi nás?“

Šarik sa na neho namosúrene pozrel a dôležito riekol 

  • „Ovce sú ovce a kravy sú kravy. Nech je v tom poriadok. Ako by to vyzeralo, keby si každý chodil kde chce?“
  • Múdry koník sa len usmial a psíkovi pohotovo odvetil. „Priateľ môj, sme spolu od mala. Ako by sme dopadli, keby nám gazda nedovolil stretávať sa, rozprávať alebo sa hrať? Boli by sme sami. A ja nemám rád samotu. Je mi jedno, že si pes a nie kôň, tak ako mi jedno, že Muro je kocúr,“ veselo zaerdžal. „Aj s tým sa rád zabávam. Pre mňa je dôležité, či mi je s ním dobre a nie to, že je iný ako ja.“
  • Pravda je, že by som nechcel byť na farme zavretý, a nemohol sa s nikým zabávať.“ Šarik zahanbene sklopil uši a dodal: „Už sa mi to raz i stalo. Gazda ma zavrel do búdy, lebo som bol na Mura zlý. Tak som ho vyobháňal, až sliepky okolo nás lietali.“
  • „Ihaa, to si pamätám,“ pobavene zaerdžal koník. „Chudák Muro, bol taký naježený, že vyzeral ako kefa do komína. Neznášal si Mura a len sebe si tým zle spravil. Bol si tam zavretý dosť dlho, až mi bolo za tebou smutno.“
  • Šarik odpovedal: „Veru, odvtedy sa na Mura radšej ani nepozriem. Chcem mať s ním pokoj.“
  • „A čo ti vlastne Muro spravil, že si ho tak obháňal?“ spýtal sa koník kamaráta.

Šarik sa obzrel za stádom či je všetko v najlepšom poriadku a až potom koníkovi odpovedal: 

  • „Hmm, čo mi spravil? Hm… vlastne ani neviem, no nepáčilo sa mi ako vrtí chvostom, akoby sa mi vysmieval. A to jeho zaliečanie sa pred farmárom,“ striaslo ho.
  • Tak ja behám celý deň, aby som gazdovi ovce postrážil a on sa vyvaľuje na okne. A večer, keď ja ležím unavený pri gazdových nohách, on sa mu líška na kolenách, akoby toho urobil viac než ja.“
  • „Ihaa, tak ty na neho žiarliš? Teba hnevá len preto, že je to kocúr a nie pes.“
  • „Ale kdeže, nech si je kocúr, no nech sa sprava normálne“

Koník na Šarika žmurkol a odcválal preč.  Šarik nechápal, čo tým myslel. 

  • „Čo, aj jemu preskočilo? Vari som ho urazil? Veď na neho som nič zle nepovedal? Nechám teda tak tú malú ovcu, nech si robí čo chce. Aj tak musím všetky kravy domov zahnať, o chvíľu bude slnko zapadať.”

Keď už boli všetky zvieratka späť vo svojich ohradách, unavený Šarik si ľahol pred búdu a spokojne si začal obhrýzať kosť, ktorú mu gazda nechal z večere. Vtom k nemu pribehol koník Smarty a odkopol mu kosť ďaleko od búdy.

  • „Ale fuj Šaro, čo to žerieš, si normálny?“ vysmeje ho Smarty a čosi mu ponúka. „Tu máš ovos. Ten predsa žerú všetci.“
  • „Čo sa ti stalo Smarty? Veď ja ovos nežeriem!“ odpovedal prekvapený Šarik.
  • „A prečo nežerieš ovos, keď my všetci ho žerieme? Prečo ti nechutí?“ spýtal sa ho najlepší kamoš, akoby sám dobre nevedel, že psíci ovos nechcú a je im viac na škodu, ako na osoh. „Kravy, ovce ba aj sliepky, všetci ho jedia, len ty nie. Ty musíš byť potom nenormálny.“
  • „Čo mi to tu hovoríš? Veď vieš, že ja som pes. A psy ovos nežerú. Vráť mi tú kosť, lebo budem vrčať,“ varoval koníka Šarik, teraz už naozaj zúril ako taký pes.
  • „Aha, tak ty si pes?“ spýtal sa ho koník. „Takže keď sa správaš ako pes, je to normálne, i keď nám sa to môže zdať ako nenormálne. Potom keď sa Muro správa ako mačka, aj to je normálne, no nie?“
  • Šarik sa poškrabal za uchom a chvíľu rozmýšľal: „Aha, už rozumiem, čo si mi chcel povedať. Ja som sa na Mura hneval len za to, že sa správal ako mačka. Veď on je mačka. To čo pre mňa je nenormálne, pre neho je normálne. Bol som veru hlúpy, priznávam,“ povedal úprimne a rozhodol sa, že Muro dostane novú šancu. „A teraz mi kopni naspäť tú kosť.“

Smarty starého Šarika vystískal od radosti. Bol hrdý na svojho priateľa, ktorý  pochopil, ako sa v Murovi mýlil.

KONIEC

Ponaučenie: To, čo je normálne pre jedného, nemusí byť normálne pre druhého. Každý má svoju pravdu.

Otázky:

  1. Prečo sa podľa vás hneval psík Šarik na kocúra Mura? Čo mu prekážalo?
  2. Kto povedal psíkovi, že by sa na Mura nemal hnevať a prečo?
  3. Čo je podľa vás normálne? Kto je a kto nie je normálny?
  4. Povedali ste niekedy o niekom, že nie je normálny? A prečo?  Bolo to správne?

Článok Na farme je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> O sloníkovi Filipkovi https://pozitivnerozpravky.sk/paws-and-play-the-unexpected-joys-of-pet-store-exploration/ Wed, 28 Feb 2024 11:35:22 +0000 https://demosites.royal-elementor-addons.com/pet-shop-v1/?p=341 Milé deti, vedeli ste, že aj mláďatká zvieratiek sa rady hrajú na ihrisku ako vy? Že nie? Tak si teda, vypočujte rozprávku o malom sloníkovi Filipkovi a jeho veľkej záchrannej akcii. Sloník Filip sa zo všetkého najradšej pozeral na deti, ktoré sa hrali na ihrisku blízko jeho domčeka. Rád počúval ich smiech, smial sa na ich huncútstvach, plakal, keď niekto spadol a rozbil si koleno. Miloval nezbedy, ale jeho veľké a dobré srdce neznieslo, keď niekoho niečo bolelo. Vtedy trpel aj on.   „Ach, keby som i ja mohol s ostatnými behať po ihrisku, hojdať sa na tých parádnych hojdačkách, vyskúšať si tie perfišné šúchaly, kopnúť si do lopty, alebo z piesku postaviť hrad,“ sníval sloník dňom i nocou, „no mamička ma tam nikdy nepustí. Vraj som priťažký, ťarbavý a že všetko by som im tam pokazil a zničil. No ja i tak pôjdem, keď sa mamička nebude pozerať.“ A naozaj, v  jeden krásny jasný deň sa sloník Filipko potichučk y vykradol z domu na ihrisko. Stačili mu iba tri slonie kroky a bol tam. Bol taký šťastný, že sa ihneď rozhodol všetko vyskúšať. Ostatné deti sa na veľké a ťarbavé sloníča pozerali s otvorenými ústami. Sloníča mali veľmi rady, no poznali ho len v  jeho domčeku, kde sa naň mohli pozerať a pohladiť ho. Tu, na ich ihrisku si ho vôbec, ale vôbec nevedeli predstaviť. Báli sa, že im všetko zničí. – A veru aj zničil. Pod ťarchou malého sloníka sa zlomila každá hojdačka. Šmýkačka, len čo sa do nej ako tak-tak dostal, tiež praskla a sloník mal čo robiť, aby sa z nej vyslobodil. Keď bol konečne voľný, rozbehol sa na pieskovisko. Piesok len tak fŕkal po celom ihrisku, keď sa v ňom chobotom šťastne prehraboval. Potom zbadal loptu. Rozbehol sa za ňou, no nechtiac na ňu stúpil a lopta praskla. Aj malý rebrík, po ktorom deti deň čo deň chodili, sa prelomil na dva kusy, keď po ňom sloník prešiel a spadol aj s ním na tvrdú zem. Keď to deti videli, boli veľmi smutné a nahnevané. Ich nádherné ihrisko bolo úplne zničené a to všetko len pre jedno ťarbavé sloníča, ktoré od radosti nevedelo, čo so sebou. „Choď preč, ty slon jeden ťarbavý,“ ozývali sa deti zo všetkých možných strán. „Si veľký, nemotorný, nepatríš sem medzi nás,“ začul jedným uchom. „Si len zviera, a veľmi veľké zviera,“ počul druhým uchom. „Nie si chlapček, ktorý sa s nami môže hrať na našom ihrisku,“ presviedčali ho deti. „Choď už radšej domov a nikdy viac sa nevracaj!“ kričali naňho. Sloník Filipko vedel, že majú pravdu. Sklonil hlavu a smutne kráčal domov. Už bol skoro doma, keď vtom zrazu započul hrom a veľký lomoz. Obzrel sa a čo nevidel? Ten najväčší strom padol priamo pred bránku na ihrisko. Zostali tam deti, ktoré ho len pred malou chvíľou vyhnali a teraz sa kvôli veľkému stromu nemali ako dostať domov. Boli vystrašené a veľmi plakali. Sloník Filipko neváhal ani chvíľu. Dobre vedel, čo musí a čo chce urobiť, aby im pomohol. Stačilo by len nadvihnúť tento konár a všetci budú môcť ísť von, pomyslel si Filipko. Raz – dva priskočil a ťažký konár nadvihol. Deti sa rozutekali k svojim rodičom. Keď boli všetci v bezpečí, sloník pustil konár na zem a s úľavou si vydýchol. Vtom uvidel ako sa všetky deti k nemu vrátili a začali na neho radostne štverať. Ďakovali mu za záchranu a ospravedlnili sa za nepekné slová, ktoré mu predtým povedali. Rodičia boli na malé sloníča takí hrdí, že sa im od dojatia kotúľali slzy po lícach. A trikrát hádajte, čo za odmenu sloník Filipko dostal? No predsa nové ihrisko, ktoré bolo také veľké a pevné, že sa na ňom mohol pokojne hrať so všetkými deťmi.  Tie ho privítali tak, ako sa patrí. Už ho nikto nikdy viac nevyháňal, lebo každý pochopil, že hoci je sloník Filipko iný, predsa len je ich veľký kamarát. Bez neho by to na ihrisku nebolo ono. Dobré srdiečko je nadovšetko. KONIEC Ponaučenie: Maj rád ľudí podľa toho, aké majú srdce, nie podľa toho ako vyzerajú. Otázky: Bolo podľa vás správne, ako sa k sloníkovi zachovali deti na ihrisku, keď zlomil hojdačky? Ako by ste sa zachovali vy, keby vám niekto ako sloník Filipko zničil, čo sa vám páči? Boli by ste k nemu tolerantní, alebo by ste sa na neho hnevali? Je správne vyberať si kamarátov podľa toho, ako vyzerajú? Alebo radšej podľa toho akí sú? Čo je to tolerancia? Viete na každom kamarátovi zo škôlky (školy) nájsť niečo pekné? Čo bolo podľa vás pekné na tom, ako sa sloník Filipko zachoval? Furry Friends Emporium: Tales of Tails and Treasures in the Pet Shop Universe The Purr-fect Marketplace: A Deep Dive into the Diverse World of Pet Shops Beyond the Aisles: In-Depth Discoveries in the Whisker-Whirled of Pet Stores The Enchanted Emporium: Unraveling the Magic Within Pet Shop Shelves Case read they must it of cold that. Speaking trifling an to unpacked moderate debating learning. An particular contrasted he excellence favourable on. Nay preference dispatched difficulty continuing joy one. Songs it be if ought hoped of. Too carriage attended him entrance desirous the saw. Twenty sister hearts garden limits put gay has. We hill lady will both sang room by. Desirous men exercise overcame procured speaking her followed.

Článok O sloníkovi Filipkovi je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Milé deti, vedeli ste, že aj mláďatká zvieratiek sa rady hrajú na ihrisku ako vy? Že nie? Tak si teda, vypočujte rozprávku o malom sloníkovi Filipkovi a jeho veľkej záchrannej akcii.

Sloník Filip sa zo všetkého najradšej pozeral na deti, ktoré sa hrali na ihrisku blízko jeho domčeka. Rád počúval ich smiech, smial sa na ich huncútstvach, plakal, keď niekto spadol a rozbil si koleno. Miloval nezbedy, ale jeho veľké a dobré srdce neznieslo, keď niekoho niečo bolelo. Vtedy trpel aj on.

  • „Ach, keby som i ja mohol s ostatnými behať po ihrisku, hojdať sa na tých parádnych hojdačkách, vyskúšať si tie perfišné šúchaly, kopnúť si do lopty, alebo z piesku postaviť hrad,“ sníval sloník dňom i nocou, „no mamička ma tam nikdy nepustí. Vraj som priťažký, ťarbavý a že všetko by som im tam pokazil a zničil. No ja i tak pôjdem, keď sa mamička nebude pozerať.“

A naozaj, v  jeden krásny jasný deň sa sloník Filipko potichučk y vykradol z domu na ihrisko. Stačili mu iba tri slonie kroky a bol tam. Bol taký šťastný, že sa ihneď rozhodol všetko vyskúšať. Ostatné deti sa na veľké a ťarbavé sloníča pozerali s otvorenými ústami.

Sloníča mali veľmi rady, no poznali ho len v  jeho domčeku, kde sa naň mohli pozerať a pohladiť ho. Tu, na ich ihrisku si ho vôbec, ale vôbec nevedeli predstaviť. Báli sa, že im všetko zničí. – A veru aj zničil. Pod ťarchou malého sloníka sa zlomila každá hojdačka. Šmýkačka, len čo sa do nej ako tak-tak dostal, tiež praskla a sloník mal čo robiť, aby sa z nej vyslobodil.

Keď bol konečne voľný, rozbehol sa na pieskovisko. Piesok len tak fŕkal po celom ihrisku, keď sa v ňom chobotom šťastne prehraboval. Potom zbadal loptu. Rozbehol sa za ňou, no nechtiac na ňu stúpil a lopta praskla. Aj malý rebrík, po ktorom deti deň čo deň chodili, sa prelomil na dva kusy, keď po ňom sloník prešiel a spadol aj s ním na tvrdú zem. Keď to deti videli, boli veľmi smutné a nahnevané. Ich nádherné ihrisko bolo úplne zničené a to všetko len pre jedno ťarbavé sloníča, ktoré od radosti nevedelo, čo so sebou.

  • „Choď preč, ty slon jeden ťarbavý,“ ozývali sa deti zo všetkých možných strán.
  • „Si veľký, nemotorný, nepatríš sem medzi nás,“ začul jedným uchom.
  • „Si len zviera, a veľmi veľké zviera,“ počul druhým uchom. „Nie si chlapček, ktorý sa s nami môže hrať na našom ihrisku,“ presviedčali ho deti. „Choď už radšej domov a nikdy viac sa nevracaj!“ kričali naňho.

Sloník Filipko vedel, že majú pravdu. Sklonil hlavu a smutne kráčal domov. Už bol skoro doma, keď vtom zrazu započul hrom a veľký lomoz. Obzrel sa a čo nevidel? Ten najväčší strom padol priamo pred bránku na ihrisko. Zostali tam deti, ktoré ho len pred malou chvíľou vyhnali a teraz sa kvôli veľkému stromu nemali ako dostať domov. Boli vystrašené a veľmi plakali. Sloník Filipko neváhal ani chvíľu. Dobre vedel, čo musí a čo chce urobiť, aby im pomohol. Stačilo by len nadvihnúť tento konár a všetci budú môcť ísť von, pomyslel si Filipko.

Raz – dva priskočil a ťažký konár nadvihol. Deti sa rozutekali k svojim rodičom. Keď boli všetci v bezpečí, sloník pustil konár na zem a s úľavou si vydýchol. Vtom uvidel ako sa všetky deti k nemu vrátili a začali na neho radostne štverať. Ďakovali mu za záchranu a ospravedlnili sa za nepekné slová, ktoré mu predtým povedali. Rodičia boli na malé sloníča takí hrdí, že sa im od dojatia kotúľali slzy po lícach.

A trikrát hádajte, čo za odmenu sloník Filipko dostal? No predsa nové ihrisko, ktoré bolo také veľké a pevné, že sa na ňom mohol pokojne hrať so všetkými deťmi.  Tie ho privítali tak, ako sa patrí. Už ho nikto nikdy viac nevyháňal, lebo každý pochopil, že hoci je sloník Filipko iný, predsa len je ich veľký kamarát. Bez neho by to na ihrisku nebolo ono. Dobré srdiečko je nadovšetko.

KONIEC

rozpravky

Ponaučenie: Maj rád ľudí podľa toho, aké majú srdce, nie podľa toho ako vyzerajú.

Otázky:

  1. Bolo podľa vás správne, ako sa k sloníkovi zachovali deti na ihrisku, keď zlomil hojdačky?
  2. Ako by ste sa zachovali vy, keby vám niekto ako sloník Filipko zničil, čo sa vám páči?
  3. Boli by ste k nemu tolerantní, alebo by ste sa na neho hnevali?
  4. Je správne vyberať si kamarátov podľa toho, ako vyzerajú? Alebo radšej podľa toho akí sú?
  5. Čo je to tolerancia?
  6. Viete na každom kamarátovi zo škôlky (školy) nájsť niečo pekné?
  7. Čo bolo podľa vás pekné na tom, ako sa sloník Filipko zachoval?
  • Furry Friends Emporium: Tales of Tails and Treasures in the Pet Shop Universe
  • The Purr-fect Marketplace: A Deep Dive into the Diverse World of Pet Shops
  • Beyond the Aisles: In-Depth Discoveries in the Whisker-Whirled of Pet Stores
  • The Enchanted Emporium: Unraveling the Magic Within Pet Shop Shelves

Case read they must it of cold that. Speaking trifling an to unpacked moderate debating learning. An particular contrasted he excellence favourable on. Nay preference dispatched difficulty continuing joy one. Songs it be if ought hoped of. Too carriage attended him entrance desirous the saw. Twenty sister hearts garden limits put gay has. We hill lady will both sang room by. Desirous men exercise overcame procured speaking her followed.

Článok O sloníkovi Filipkovi je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Zajkovia Hopko a Ušiačik https://pozitivnerozpravky.sk/tails-of-surprise-unearthing-hidden-gems-in-the-pet-shop-gift/ Wed, 28 Feb 2024 11:35:00 +0000 https://demosites.royal-elementor-addons.com/pet-shop-v1/?p=340 oli raz dvaja veľmi dobrí kamaráti. Žili si spokojne za kopčekom pri lese. Bol to zajko Ušiačik, čo výborne počuje až za päť kopcov a  jeho verný kamarát zajko Hopko. Ten zas vie skákať do ohromnej výšky. Dokáže vyskočiť až na piaty konár na strome. Zajačí kamaráti sú takí krásni, takí nohatí a takí ušatí. Obidvaja sú dokonca takí šikovní, že sa nevedeli dohodnúť, ktorí z nich je šikovnejší. A tak si predstavte, jedného dňa si skočili do kožúškov a začali sa hádať.   „Ja som šikovnejší, lebo vyskočím aj po tie najvyššie konáre vysokej jedle,“ pýšil sa Hopko a hopkal čím vyššie, tým šťastnejšie. Lenže ja dopočujem až za päť kopcov a počul by som iste aj za sedem, keby si ty stále tak nehopkal. Preto som ja oveľa šikovnejší ako ty,“ odvrkol mu Ušiačik a zase sa pokúšal započuť zvuky až z krajiny za siedmimi horami – z krajiny rozprávok. Zajko Hopko by sa už celkom iste pustil do zajka Ušiačika, keby v poslednej chvíli medzi nich neskočil dobrý ujo medveď.  „Ale chlapci moji, načo sa hádať, keď môžeme veľmi ľahko zistiť, kto z vás je naozaj šikovnejší?“ „Lenže ako, ujo medveď?“ spýtal sa ho Hopko. „Áno, ako, ujo medveď, ako zistíme, kto z nás je šikovnejší zajko?“ spýtal sa Ušiačik. Ujo medveď hútal len chvíľu. „A čo keby by sme vymysleli preteky, aby bolo aspoň jasné, ktorý z vás je rýchlejší? Pri tejto jedličke bude štart a tam pri dube na konci lúky môže byť cieľ. No a ja vám budem rozhodcom, aby ste sa už viac nehádali.“ Obaja s týmto nápadom nadšene súhlasili a keďže išlo o naozaj veľkú vec, na ich veľké preteky sa prišli pozrieť všetky zvieratká z lesa. Štartovalo sa pri vysokej jedli a keď ujo medveď odpískal štart píšťalkou, Hopko veľkým skokom vyštartoval ako prvý, no Ušiačik ho dobiehal. Hopko skákal ako divý, no Ušiačik nohami viac prepletal. Jeden rýchlo utekal, druhý veľké skoky mal. A ako si tak vedľa seba utekali a poskakovali, obidvoch napadlo to isté. „Nie sú tieto preteky smiešne? Či nevieme, že obaja sme veľmi šikovní?“ povedal Hopko. „Hmm, to máš pravdu, jeden počúva doďaleka, druhý skáče dovysoka. Každý je niečím výnimočný a preto je výnimočné aj naše priateľstvo,“ povedal Ušiačik. A presne vtedy obaja naraz radostne vykríkli: „Nezáleží na tom, ktorý z nás vyhrá. Mať priateľa je skutočná výhra.“ Ujo medveď hútal len chvíľu. „A čo keby by sme vymysleli preteky, aby bolo aspoň jasné, ktorý z vás je rýchlejší? Pri tejto jedličke bude štart a tam pri dube na konci lúky môže byť cieľ. No a ja vám budem rozhodcom, aby ste sa už viac nehádali.“ A tak nechcel vyhrať ani jeden a spolu došli do cieľa, kde sa postískali. A odvtedy sa Hopko s Ušiačikom viac neporovnávali, lebo vedeli, že každý z nich je jedinečný a najlepší v tom svojom behaní a skákaní. KONIEC Ponaučenie: Keď porazíš priateľa, porazíš aj seba. Niekedy prehrať znamená vyhrať. Otázky pre detičky :      Môže porovnávanie a súperenie pokaziť priateľstvo?      Čo je závisť a čo je žiarlivosť?     Je lepšie s kamarátmi súperiť alebo si pomáhať?

Článok Zajkovia Hopko a Ušiačik je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

oli raz dvaja veľmi dobrí kamaráti. Žili si spokojne za kopčekom pri lese. Bol to zajko Ušiačik, čo výborne počuje až za päť kopcov a  jeho verný kamarát zajko Hopko. Ten zas vie skákať do ohromnej výšky. Dokáže vyskočiť až na piaty konár na strome. Zajačí kamaráti sú takí krásni, takí nohatí a takí ušatí.

Obidvaja sú dokonca takí šikovní, že sa nevedeli dohodnúť, ktorí z nich je šikovnejší. A tak si predstavte, jedného dňa si skočili do kožúškov a začali sa hádať.

  • „Ja som šikovnejší, lebo vyskočím aj po tie najvyššie konáre vysokej jedle,“ pýšil sa Hopko a hopkal čím vyššie, tým šťastnejšie.
  • Lenže ja dopočujem až za päť kopcov a počul by som iste aj za sedem, keby si ty stále tak nehopkal. Preto som ja oveľa šikovnejší ako ty,“

odvrkol mu Ušiačik a zase sa pokúšal započuť zvuky až z krajiny za siedmimi horami – z krajiny rozprávok.

Zajko Hopko by sa už celkom iste pustil do zajka Ušiačika, keby v poslednej chvíli medzi nich neskočil dobrý ujo medveď. 

  • „Ale chlapci moji, načo sa hádať, keď môžeme veľmi ľahko zistiť, kto z vás je naozaj šikovnejší?“
  • „Lenže ako, ujo medveď?“ spýtal sa ho Hopko.
  • „Áno, ako, ujo medveď, ako zistíme, kto z nás je šikovnejší zajko?“ spýtal sa Ušiačik.
  • Ujo medveď hútal len chvíľu. „A čo keby by sme vymysleli preteky, aby bolo aspoň jasné, ktorý z vás je rýchlejší? Pri tejto jedličke bude štart a tam pri dube na konci lúky môže byť cieľ. No a ja vám budem rozhodcom, aby ste sa už viac nehádali.“

Obaja s týmto nápadom nadšene súhlasili a keďže išlo o naozaj veľkú vec, na ich veľké preteky sa prišli pozrieť všetky zvieratká z lesa. Štartovalo sa pri vysokej jedli a keď ujo medveď odpískal štart píšťalkou, Hopko veľkým skokom vyštartoval ako prvý, no Ušiačik ho dobiehal. Hopko skákal ako divý, no Ušiačik nohami viac prepletal. Jeden rýchlo utekal, druhý veľké skoky mal. A ako si tak vedľa seba utekali a poskakovali, obidvoch napadlo to isté.

zajkovia
  • „Nie sú tieto preteky smiešne? Či nevieme, že obaja sme veľmi šikovní?“ povedal Hopko.
  • „Hmm, to máš pravdu, jeden počúva doďaleka, druhý skáče dovysoka. Každý je niečím výnimočný a preto je výnimočné aj naše priateľstvo,“ povedal Ušiačik.
  • A presne vtedy obaja naraz radostne vykríkli: „Nezáleží na tom, ktorý z nás vyhrá. Mať priateľa je skutočná výhra.“
  • Ujo medveď hútal len chvíľu. „A čo keby by sme vymysleli preteky, aby bolo aspoň jasné, ktorý z vás je rýchlejší? Pri tejto jedličke bude štart a tam pri dube na konci lúky môže byť cieľ. No a ja vám budem rozhodcom, aby ste sa už viac nehádali.“

A tak nechcel vyhrať ani jeden a spolu došli do cieľa, kde sa postískali. A odvtedy sa Hopko s Ušiačikom viac neporovnávali, lebo vedeli, že každý z nich je jedinečný a najlepší v tom svojom behaní a skákaní.

KONIEC

Ponaučenie: Keď porazíš priateľa, porazíš aj seba. Niekedy prehrať znamená vyhrať.

Otázky pre detičky :

  1.      Môže porovnávanie a súperenie pokaziť priateľstvo?
  2.      Čo je závisť a čo je žiarlivosť?
  3.     Je lepšie s kamarátmi súperiť alebo si pomáhať?

Článok Zajkovia Hopko a Ušiačik je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]> Snehuliačik Máčik https://pozitivnerozpravky.sk/snehuliak/ Wed, 28 Feb 2024 11:34:39 +0000 https://demosites.royal-elementor-addons.com/pet-shop-v1/?p=339 Vonku sa poriadne zozimilo, ráno už na okne vidno prvý mráz. Stromy dávno zhodili svoje listy, aby sa pripravili na zimný spánok, rovnako ako veľký medveď, veveričky alebo malý ježko. Deti sa už nevedia dočkať, kedy napadne prvý sneh. A veru tak, jedného studeného rána začal poletovať prvý sneh. Vločky sa jemne vznášali k zemi a vietor ich tak rozfúkaval, že to vyzeralo, akoby tancovali. A veru tancovali. Tešili sa na deti. Jedna vraví druhej:   „Drž sa pri mne. Keď prídu deti spravia si z nás guľu, a budú nás hádzať tak že budeme lietať ako strely. Budeš vidieť, aké dokážeme byť rýchle a pevné.“ Druhá vločka sa náramne potešila, a privolala k sebe aj ďalšie kamarátky vločky, ktoré mali rady rýchlosť. O niečo ďalej sa ďalšie vločky spoločne dohadujú: „Vidíte tam tie deti? Ony z nás určite niečo postavia“ hovorí jedna vločka s nadšením.  „Ja by som chcela aby z nás urobili obrovský krásny hrad“, hovorí druhá. „Ja chcem aby z nás urobili snehuliaka“ povedala ďalšia vločka, na čo ostatné s radosťou súhlasne vykríkli: „Áno, to je nápad! Pochytáme sa za ruky, budeme sa spoločne gúľať a urobíme snehuliaka.” Ako sa tak začali spoločne k sebe tlačiť, jednej z nich napadlo:  „Ale taký snehuliak musí byť pevný, aby dlho vydržal robiť radosť všetkým deťom, ktoré pôjdu okolo. Ja teda pôjdem nabok, aby ma detské ruky rozpustili na vodu, a keď zmrznem, urobím vám ochranu, aby ste sa dokázali dlho držať pokope.“ Na to sa ozvali aj iné vločky:  „Výborný nápad, aj my chceme chrániť to, čo z nás deti vytvoria. Neprekáža nám, keď sa roztopíme a stratíme svoju krásu. Miesto toho získame silu pre vás všetky.“ Vločky sa od vzrušenia a radosti nevedeli dočkať, kedy dopadnú na zem, kde ich už čakali natešené deti. A ich želanie sa  im aj rýchlo  splnilo. Deti začali gúľať najskôr jednu veľkú guľu, potom druhú a za tou hneď tretiu, najmenšiu zo všetkých. Mali medzi sebou aj silných pomocníkov, ktorí im pomohli postaviť gule na seba. Vločky si všimli, že deti si pomáhajú podobne ako ony. Dve deti gúľajú, tri deti dvíhajú jednu guľu na druhú a  tie najmenšie gule šúchajú a hladkajú, aby boli krásne hladké. Jedno dievčatko donieslo mrkvu na nos, druhé zase gaštany na oči, a takto každý priložil ruku k dielu. A o čo viac sa z toho deti radovali, o to viac boli aj vločky krajšie a silnejšie. Netrvalo dlho a na snehu hrdo stál krásny snehuliak s červeným nosom. Deti sa z neho veľmi tešili a ukazovali rodičom akého krásneho snehuliaka spoločne postavili. Vločky si začali medzi sebou pošepkávať, ako by sa snehuliak mohol volať. Snehuliakov je veľa, každý je niečím krásny. No my by sme mohli dať tomu nášmu meno, ktoré bude vystihovať to, že všetky držíme spolu.“ A do toho sa ozvala malá vločka na brušku, vyhladená od detských rukavičiek: Čo keby sa volal, snehuliačik Máčik?“ „Snehuliačik Máčik? A to ako s nami súvisí?“ začudovala sa druhá. „Máčik preto, lebo je taký pevný a odolný vďaka našim odvážnym kamarátkam vločkám. Nechali sa roztopiť, keď ich hladili teplé rúčky detí a tak sme mohli primrznúť jedna k druhej” vysvetlila malá vločka. Ostatné vločky sa len ticho zamysleli a potom najstaršia z nich prehovorila:  Máš pravdu, naše odvážne kamarátky síce s nami už viac neprehovoria, kým sa znovu nepremenia na vločky, no takto budú vedieť, že stále na ne myslíme. Máčik je krásne meno. Z jedného zrnka maku makovníček nebude, ale keď sa makové zrnká spoja a budú všetky pekne pokope, maminka makovník upečie raz-dva. A tak je to i s nami vločkami, keby sme chceli byť každá sama, nikdy z nás deti snehuliaka nepostavia. Odteraz sme teda súčasťou snehuliačika Máčika.“ A tak snehuliačik Máčik vydržal celú zimu a tešil všetky deti, ktoré okolo neho pobehovali, guľovali sa, aj sánkovali. A keď prišli jarné dni, všetky vločky sa spokojne roztopili, lebo vedeli, že keď príde ďalšia zima, znovu sa premenia na vločky a budú opäť s radosťou padať na zem s netrpezlivým očakávaním, čo z nich deti vytvoria nabudúce. KONIEC

Článok Snehuliačik Máčik je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>

Vonku sa poriadne zozimilo, ráno už na okne vidno prvý mráz. Stromy dávno zhodili svoje listy, aby sa pripravili na zimný spánok, rovnako ako veľký medveď, veveričky alebo malý ježko. Deti sa už nevedia dočkať, kedy napadne prvý sneh. A veru tak, jedného studeného rána začal poletovať prvý sneh. Vločky sa jemne vznášali k zemi a vietor ich tak rozfúkaval, že to vyzeralo, akoby tancovali.

A veru tancovali. Tešili sa na deti. Jedna vraví druhej:

  • „Drž sa pri mne. Keď prídu deti spravia si z nás guľu, a budú nás hádzať tak že budeme lietať ako strely. Budeš vidieť, aké dokážeme byť rýchle a pevné.“

Druhá vločka sa náramne potešila, a privolala k sebe aj ďalšie kamarátky vločky, ktoré mali rady rýchlosť. O niečo ďalej sa ďalšie vločky spoločne dohadujú:

  • „Vidíte tam tie deti? Ony z nás určite niečo postavia“ hovorí jedna vločka s nadšením. 
  • „Ja by som chcela aby z nás urobili obrovský krásny hrad“, hovorí druhá.
  • „Ja chcem aby z nás urobili snehuliaka“ povedala ďalšia vločka, na čo ostatné s radosťou súhlasne vykríkli:
  • „Áno, to je nápad! Pochytáme sa za ruky, budeme sa spoločne gúľať a urobíme snehuliaka.”

Ako sa tak začali spoločne k sebe tlačiť, jednej z nich napadlo: 

  • „Ale taký snehuliak musí byť pevný, aby dlho vydržal robiť radosť všetkým deťom, ktoré pôjdu okolo. Ja teda pôjdem nabok, aby ma detské ruky rozpustili na vodu, a keď zmrznem, urobím vám ochranu, aby ste sa dokázali dlho držať pokope.“

Na to sa ozvali aj iné vločky: 

  • „Výborný nápad, aj my chceme chrániť to, čo z nás deti vytvoria. Neprekáža nám, keď sa roztopíme a stratíme svoju krásu. Miesto toho získame silu pre vás všetky.“

Vločky sa od vzrušenia a radosti nevedeli dočkať, kedy dopadnú na zem, kde ich už čakali natešené deti. A ich želanie sa  im aj rýchlo  splnilo. Deti začali gúľať najskôr jednu veľkú guľu, potom druhú a za tou hneď tretiu, najmenšiu zo všetkých. Mali medzi sebou aj silných pomocníkov, ktorí im pomohli postaviť gule na seba. Vločky si všimli, že deti si pomáhajú podobne ako ony.

snehuliačik

Dve deti gúľajú, tri deti dvíhajú jednu guľu na druhú a  tie najmenšie gule šúchajú a hladkajú, aby boli krásne hladké. Jedno dievčatko donieslo mrkvu na nos, druhé zase gaštany na oči, a takto každý priložil ruku k dielu. A o čo viac sa z toho deti radovali, o to viac boli aj vločky krajšie a silnejšie. Netrvalo dlho a na snehu hrdo stál krásny snehuliak s červeným nosom. Deti sa z neho veľmi tešili a ukazovali rodičom akého krásneho snehuliaka spoločne postavili.

Vločky si začali medzi sebou pošepkávať, ako by sa snehuliak mohol volať.

  • Snehuliakov je veľa, každý je niečím krásny. No my by sme mohli dať tomu nášmu meno, ktoré bude vystihovať to, že všetky držíme spolu.“

A do toho sa ozvala malá vločka na brušku, vyhladená od detských rukavičiek:

  • Čo keby sa volal, snehuliačik Máčik?“
  • „Snehuliačik Máčik? A to ako s nami súvisí?“ začudovala sa druhá.
  • „Máčik preto, lebo je taký pevný a odolný vďaka našim odvážnym kamarátkam vločkám. Nechali sa roztopiť, keď ich hladili teplé rúčky detí a tak sme mohli primrznúť jedna k druhej” vysvetlila malá vločka.

Ostatné vločky sa len ticho zamysleli a potom najstaršia z nich prehovorila: 

  • Máš pravdu, naše odvážne kamarátky síce s nami už viac neprehovoria, kým sa znovu nepremenia na vločky, no takto budú vedieť, že stále na ne myslíme. Máčik je krásne meno. Z jedného zrnka maku makovníček nebude, ale keď sa makové zrnká spoja a budú všetky pekne pokope, maminka makovník upečie raz-dva. A tak je to i s nami vločkami, keby sme chceli byť každá sama, nikdy z nás deti snehuliaka nepostavia. Odteraz sme teda súčasťou snehuliačika Máčika.“

A tak snehuliačik Máčik vydržal celú zimu a tešil všetky deti, ktoré okolo neho pobehovali, guľovali sa, aj sánkovali. A keď prišli jarné dni, všetky vločky sa spokojne roztopili, lebo vedeli, že keď príde ďalšia zima, znovu sa premenia na vločky a budú opäť s radosťou padať na zem s netrpezlivým očakávaním, čo z nich deti vytvoria nabudúce.

KONIEC

snehuliak

Článok Snehuliačik Máčik je zobrazený ako prvý na Pozitívne rozprávky.

]]>